„Musíme si pomáhať…“

Stretla som sa v poslednej dobe s viacerými názormi, že súčasná pandemická situácia znamená pre dnešnú mladú generáciu to isté, čo bola pre generáciu ich starých rodičov druhá svetová vojna. V každom prípade, vzájomne si pomáhať môžeme kedykoľvek. A tak sa chcem s vami teraz podeliť o príbeh pomoci, ktorá  mi bola ponúknutá tento týždeň, keďže pozitívnych príbehov nie je nikdy dosť…

„Long story short…“ ako hovoria Angličania, ale aj tak musím začať trochu zoširoka. Po manželovej smrti som okrem žiaľu bojovala aj s anglickým byrokratickým systémom a riešila vyše osem mesiacov trvajúce dedičské konanie. Keď bolo konečne v marci 2020 uzavreté, prišla pandémia a lockdown. Okrem iného som zdedila aj byt v blízkosti londýnskeho letiska Gatwick. Manžel ho kúpil ešte v roku 2015 počas nášho pobytu v Saudskej Arábii ako výhodnú investíciu do budúcnosti – plány na dostavbu ďalšiemu terminálu boli práve schválené a automaticky sa predpokladalo, že ceny nehnuteľností v tejto lokalite  budú rásť. Bohužiaľ, keď som konečne mohla ponúknuť byt na predaj, bol už Gatwick Airport ako mesto duchov – väčšina letov bola zrušená a letecké spoločnosti tých zvyšných pár letov presunuli na Heathrow alebo na Stansted. Aj keď som najala dve realitné agentúry, aby byt predali, bohužiaľ, nepodarilo sa. Cena bytu bola stanovená na 180.000 libier, hypotéka na ňom 130.000 libier, splatná v októbri minulého roku. Keď mi bolo jasné, že sa nedá nič robiť, požiadala som  dotyčnú banku o šesťmesačné predĺženie splatnosti hypotéky – pri tom, som samozrejme, stále platila pravidelné mesačné splátky. Vzhľadom na situáciu na trhu banka súhlasila s predĺžením do apríla tohoto roku…

Začiatkom januára mi prišiel od nich mail, že teda ako to vyzerá, či už mám kupca, alebo či som nezohnala peniaze niekde inde. Odpovedala som po pravde, že ani jedno ani druhé a že by som rada požiadala o ďalšie predĺženie. Odpovedali mi, že to pravdepodobne nebude možné, keďže v Anglicku sa dedia nehnuteľnosti, ale nie hypotéky a že musí byť urobená nová hypotéka na moje meno. A poslali mi kontakt na tzv. brookera, ktorý to bude so mnou riešiť. Dotyčný chcel odo mňa vyplniť niekoľko stranový formulár a následne odpovedal. Podľa jeho analýzy, keďže nie som britská občianka, nežijem momentálne v Anglicku, nemám žiadny iný príjem iba z prenájmu nehnuteľností, o ktorý môžem prísť v tom okamihu, keď moji nájomníci prídu o prácu ( a keďže COVID, nemôžem ich nahradiť inými, platiacimi), tak nespĺňam podmienky na získanie hypotéky. Samozrejme, že situácia by bola iná, keby som mala napríklad, dve malé deti a v spomínanom byte bývala, tak by ma jednoducho nemohli vyhodiť na ulicu, ale takto ma veľmi pravdepodobne dotyčná banka poženie pred súd ako neplatiča a vzápätí byt predá na dražbe za minimálnu sumu, teda za tých 130.000 libier, ktoré si následne vezme – to, že ja prídem o 50.000 libier, ich vôbec nebude zaujímať…

Nuž, priznám sa, nespala som v tú noc veľmi dobre…a ani niekoľko ďalších. Nakoniec som napísala email so všetkými informáciami manželovmu priateľovi z detstva, ktorý je významným londýnskym finančníkom a pomáhal mi už aj predtým trochu sa zorientovať vo všetkom tom finančnom chaose, ktorý som zdedila. Dotyčný priateľ sa neozval dva týždne, čo bolo u neho bežné a neprekvapilo ma to, keďže viem, že je mimoriadne pracovne vyťažený. Prekvapilo ma ale, keď mi v zrazu túto stredu zavolal. Najprv ma ubezpečil, že určite ma banka na žiadny  súd nedá, keďže momentálne nezoženie žiadneho sudcu, lebo všetky súdy sú prakticky nefunkčné a že určite bude radšej súhlasiť s mesačnými splátkami, aby dostali aspoň niečo a že teda mám znovu oficiálne požiadať o predĺženie. „Hm, a čo potom, keď to nepredĺžia?“ opýtala som sa logicky. „V tom prípade ja ten byt od teba odkúpim…práve som predal rodičovský dom na Isle of Wight, mám peniaze  a tak ich investujem…“ Vyhŕkli mi slzy a nezmohla som sa na slovo. „No problem,“ pokračoval, „Andy bol môj priateľ a viem, žeby nechcel, aby si bola v strese…a vôbec, musíme si pomáhať…“

A tak som v stredu v noci konečne po dlhej dobe dobre spala a moje srdce bolo plné vďačnosti za pomoc, ktorej sa mi neočakávane dostalo. Znovu som uverila,  že veci sa dejú tak, ako sa majú a že každý z nás pomáha nejakým spôsobom, aj keď nie každý to môže urobiť v sume, rovnajúcej sa zhruba päť miliónom českých korún. Ja som napríklad, počas prvého lockdownu učila zadarmo angličtinu v Anglicku zaviaznutých Čechov a Slovákov či pomáhala s úlohami dcérke mojej českej priateľky tam – nemusela som, len som chcela, lebo mi prišlo úžasné, že môžem nejakým spôsobom pomáhať. A tak verím, že v záplave toho všetkého negatívneho, čo sa okolo nás deje, niekomu jednoducho pomôže aj tento môj dnešný príbeh…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články