No, priznajte sa, akú máte najradšej?

Tak naozaj, akú? Útlu, ohybnú alebo skôr pevnú alebo dokonca tučnú? Takú, s ktorou ste schopní prežiť jeden jediný vzrušujúci večer alebo naopak, takú, s ktorou strávite niekoľko pokojných nocí a najradšej by ste boli, keby ostala s vami navždy?

Neviem, ako vy, ale ja mám prakticky rada skoro všetky…reč je totižto o knihách. Aj keď okolo nás vládne Covidový stres, spomienky na nástenky  z čias môjho detstva a mladosti, hlásajúce „MAREC – mesiac knihy“, mám v hlave stále…a nejakú tú knihu na nočnom stolíku tiež…

Čítať som sa naučila už ako štvorročná vďaka o tri roky staršiemu bratovi. Je zaujímavé, že moja túžba vedieť to, čo on, sa obmedzila iba na čítanie – písanie ma vôbec nelákalo a ešte dlho som, ľudovo povedané, „škrabala ako kocúr“ a v podstate mi to zostalo až dodnes. Na môj rukopis by mohol byť pyšný hocijaký lekár a stále mám problém prečítať po sebe ešte aj „shopping list“, ktorý si robím priebežne celý týždeň a keď príde na deň nákupu, nie vždy už viem, čo som tam vlastne napísala – hlavne, keď už zo zvyku píšem názvy niektorých potravín v angličtine a potom mám v tom jednoducho  chaos…

Nepamätám si už, ktorú prvú knihu v živote som prečítala, ale pamätám si text, ktorý som neprečítala. Bol uverejnený v Čítanke pre tretí ročník ZDŠ. Volal sa „O sýkorke z kokosového domčeka“ a súdružka učiteľka ma vtedy dala zavolať z mojej triedy, lebo chcela ukázať tretiakom, ako vie prváčka pekne čítať – na dedinskej malotriedke to nebol problém. Pamätám si len, že som sa strašne hanbila a nebola schopná dostať zo seba ani hláska a dokonca som sa rozplakala – doteraz neviem, prečo. Pritom som ten text dokonale ovládala už z bratovej učebnice, a spomienka na obrázok modro-žltej sýkorky ostal vo mne aj po vyše päťdesiatich rokoch…

V detstve bol môj výber kníh podmienený už spomínaným starším bratom. Okrem rozprávok som vyrastala najmä na Mayovkách a Verneovkách a prvý dievčenský román „Malé ženy“ sa mi dostal do rúk asi ako jedenásťročnej. Potom nasledoval lov v bohatej knižnici mojich rodičov, kde hlavne ocko bol odborným poradcom, a tak som sa postupne prepracovala cez všetky diela SPKK a zviazané Románové novinky  až k Zikmundovi a Hanzelkovi…

Stredná škola ma posunula ďalej a našla som záľubu v Remarqueovi, Steinbeckovi a  podobných autoroch. Čestne sa priznám, že tzv. socialistický realizmus rozhodne nepatril k mojim favoritom a neoslovili ma ani rôzne budovateľské romány. Po skončení štúdia Tvorivej dramatiky som sa vrhla na poéziu, keďže medzi moje učiteľské povinnosti patrila aj pomoc s výberom textu na hodiny umeleckého prednesu. A tak vtedy vznikla veta, ktorou si ma kolegovia na ZUŠke zvykli doberať : „ No, priznaj sa, s ktorým básnikom si bola zase včera večer v posteli?“ Nuž áno, priznávam, že som ich tam mala niektoré večery aj viacerých  a napríklad aj teraz vo februári zosnulý Ferlingetti patril spolu s Billy Childishom k mojim favoritom.

Myslela som si, že odkedy budem sama autorkou, že sa nejakým spôsobom môj vzťah ku knihám zmení. Nestalo sa tak, knihy stále milujem, akurát som viac kritická voči sebe, špekulujem, porovnávam, rozmýšľam, ako by som to napísala ja. Mám rada aj detektívky, hlavne Agathu Christie a písanie románov s detektívnou zápletkou považujem za najlepšiu prevenciu voči Alzheimerovi – musíte sa totižto pri písaní sakramentsky sústrediť, aby ste niečo neprezradili skôr, ako je to nevyhnutné alebo neurobili nejaký logický prešľap, a nenechali vraha zamiesť stopy tak dokonale, že by ho potom nechytil ani slávny Sherlock Holmes…

Rada si prečítam aj zaujímavý cestopis a po príchode do Brna som sa okamžite  platonicky zaľúbila do Ladislava Ziburu, ktorého knihu „40 dní pěšky do Jeruzalema“ som dostala ako uvítací darček od syna. V podstate aj vďaka nemu vyjde v Česku môj cestopis o Saudskej Arábii už toto leto. Po prečítaní tejto Ziburovej knihy som totižto  z fleku napísala do dotyčného vydavateľstva, že ja mám cestopis o Saudskej Arábii, či ho náhodou nechcú…a chceli…

Keby som si  mala vybrať tú svoju „naj, naj, naj knihu“, bol by to asi „Malý Princ“ od Antoina de Saint-Exupéryho. Rozprávka, ktorá vlastne nie je rozprávkou, ale príbehom, plným lásky, múdrosti a hľadania toho, čoho stále nemáme dosť – porozumenia a priateľstva. Predchádzajúce Vianoce mi Ježiško doniesol jeho tzv. brnenskú verziu – Malého princa, prerozprávaného v brnenskej hantýrke – hantecu. Priznám sa, že som k nej pristupovala trochu s obavami, mala som Malého princa načítaného predtým  v slovenčine, češtine, francúzštine a v angličtine, ale výsledok mal celkom pozitívne prekvapil. „Malej principál“ je podobne čarovný ako „Malý princ“ a ja som si aspoň rozšírila slovnú zásobu –  ktovie, možno sa mi to niekedy v budúcnosti zíde…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články