Postpandemické liečenie v slovenských kúpeľoch – Part 2

Po úpornom boji s preinštalovaným počítačom predkladám už v lepšej forme pokračovanie svojich zážitkov z nemenovaných slovenských kúpeľov – keďže, čo si budeme čo hovoriť, situácia je asi všade veľmi podobná…

„No a viete, ten náš námestník, to bol taký trtko, žiadna sukňa pred ním neobstála a celé oddelenie zahraničného obchodu tvorili mladé baby bez akýchkoľvek skúseností, s ktorými chodil na služobné cesty…a ja som robil všetku robotu…“ ozývalo sa z vedľajšieho balkóna jeden večer. Monotónny mužský hlas pokračoval ďalšími príbehmi z práce, nasledované výpočtom niekoľkých operácií a kritickým hodnotením úrovne služieb v slovenských nemocniciach. Aj keď som nechcela, dozvedela som sa, že Nové Zámky sú najlepšie na operácie platničiek a naopak, Banská Bystrica nie je nič moc. Netušila som, kde dotyčný došiel k tomuto záveru, mne operovali krčnú chrbticu na neurochirurgii v Rooseveltovej nemocnici práve v Banskej Bystrici a nedám na nich dopustiť. V snahe zmeniť program som si zapla telku, ale v pozadí som stále počula monotónny hlas, ktorý vydržal až do jedenástej večer.

„Snáď je tam len na návšteve,“ utešovala som sa. Márne. Ráno o siedmej, keď hlas mohutným hulákaním zdravil z balkóna nový deň, komentujúc, že Markíza hlásila zamračene a STV1 pekne, a komu má človek veriť, pochopila som, že som sa nádejala márne a že dotyčný je nový sused, ktorý sa nasťahoval k príjemnému a hlavne tichému staršiemu pánovi vedľa.

Pravdu mala nakoniec STV a celý deň bolo pekne a prakticky aj celý týždeň. V takom počasí sa jednoducho nedá spať so zatvoreným balkónom a tak som zaspávala každý večer s kilom vaty v ušiach. Ale pán sused nebol jediný…aj okolité balkóny ožili a ja som sa cítila ako v Mullerovej pesničke „Výťah opäť nechodí…“ – zmes hlasov a hlavne informácií sa niesla kúpeľným hotelom…

Starší manželský pár podo mnou pravidelne volával s dcérou, podrobne pritom opisujúc procedúry. Hrdo ukazovali krásnu prírodu okolo a vždy skončili pripomienkou polievania záhrady. Boli mi sympatickí a podľa sušiacich plaviek som ich vedela na druhý deň rozoznať aj v bazéne. Zato pána krížom podo mnou som nikdy nevidela, ale takisto iba počula – jeho mohutný barytón mal silný východniarsky prízvuk a furt niečo riešil. Vydávaním pokynov mi pripomínal nejakého mafiánskeho bossa. Tiež býval zjavne sám, čo znamenalo doplácanie si okolo 30 euro na noc. Čestne sa priznám, že som sa naivne domnievala, že v tomto tesne postpandemickom období stále nemôžu bývať cudzí ľudia spolu. Na môj údiv, mohli a aj bývali. Všetci sme síce museli ukázať papier o zaočkovaní alebo aspoň negatívny test, ale viete, ako to chodí – ak cestujete vlakom či autobusom, môže na vás po ceste skočiť hocičo…

V priestoroch hotela musíme nosiť všetci rúška a respirátory a aj v jedálni ich odkladáme až pri sadnutí k stolu. Príbory na stole sú v zabalené v microténových sáčkoch, podobne ako taniere na polievku a personál servíruje jedlo v gumených rukaviciach a s rúškami na tvárach. Inak – prvý deň som sa pravidelne vracala na izbu, keďže som na rúško zabudla a až piktogram pri výťahu ma na to upozornil a tak som mala o prechádzku viacej. V bazénoch rúška mať nemusíme, zato pri cvičení áno, dokonca aj pri tom individuálnom, kedy som v miestnosti sama s fyzioterapeutkou. Nechcem nič predstierať, ale také…„S nádychom zdvihnite pravú nohu, s výdychom ju pokrčte a položte…“ sa s respirátorom na puse naozaj nerealizuje ľahko…

Pri vstupe do hotela, do jedálne a na jednotlivé oddelenia sú nádobky s dezinfekciou a ako som si všimla, ľudia ich aj celkom používajú. Mimovoľne som si spomenula na rozhovor, ktorý som nedávno čítala v jednom časopise. Bol s českým psychológom, ktorý okrem iného hovoril aj o novom type človeka, tzv. Homo hygienicus. V kocke povedané, ide o nový druh, ktorý sa vyvinul práve počas pandémie a odlišuje sa od predchádzajúcich druhov prehnanou starostlivosťou o svoje zdravie, čiže všetko čistí, dezinfikuje, chráni sa styku s okolím a preferuje online komunikáciu pred skutočným kontaktom s ľuďmi. Keď som ten rozhovor čítala, chvíľu som si myslela, že si dotyčný pán robí srandu, ale neskôr som pochopila, že to myslí skutočne vážne, že sa jednoducho naozaj v poslednej dobe naše hygienické návyky zmenili a pre mnohých sa stali dokonca životnou prioritou. Ja si pamätám, že ako deti sme si umývali ruky pred jedlom a po použití WC, kúpali sa raz za týždeň, keď sa nahriala voda v kotli ( bývali sme na starej fare, kde sa vodovod zavádzal až počas nášho pobytu tam) a umývanie mojich dlhých vlasov v štýle Ribany či Nšoči bol obrad, ktorý sa nekonal častejšie ako raz za tri týždne. Teraz sa automaticky sprchujem každý deň, vlasy umývam raz za týždeň a áno, dezinfikujem si ruky pred každým jedlom a pravidelne dezinfekčnými obrúskami utieram mobil či klávesnicu počítača. Napriek tomu si nemyslím si, že som typický príklad druhu Homo hygienicus – stále totižto dávam prednosť komunikácii so živými ľuďmi – aj keď úprimne povedané, ukecaní susedia vedia niekedy pekne liezť na nervy…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články