Krajina posedlá tmou…

O nedeľnej hospitalizácii prezidenta Zemana médiá informovali takmer hneď a správy – aj keď stále veľmi kusé a prakticky nič nehovoriace – sa na nás hrnuli zo všetkých strán. O tom, že v nedeľu brala záchranka do nemocnice aj barda českého divadla Jiřího Suchého, sa však médiá zmienili len okrajovo…

Nuž ale čo, bol volebný víkend a našťastie sa Suchého stav rýchlo zlepšil a tak bol prepustený do domáceho ošetrenia s napomenutím lekárov, že sa nemá prepínať a má sa šetriť, že už má predsa len 90 rokov. Suchý sa naozaj v poslednej dobe nešetril – aj keď nemá rád oslavy, jednoducho narodeniny oslavovať musel, aj keď tak trochu po svojom – divadlom a koncertom tam, kde sa cítil odjakživa najlepšie – medzi svojimi v divadle SEMAFOR.

V sobotu večer, keď sa parilo z hláv členov sčítacích komisií a lídri volebných zoskupení si pripravovali radostné reči alebo naopak, odstúpenie zo svojich postov, ja som pozerala na ČT1 priamy prenos z Národného divadla v Prahe. Pozerala som udeľovanie Cien Thálie a spolu s prítomnými som tak vzdala hold velikánom českého divadelného umenia. Priznám sa, že mi opäť bolo trochu ľúto, že tam nie som osobne a nostalgicky som si zaspomínala na podobné „posh“ podujatia na rôznych ambasádach v Saudskej Arábii…manželov smoking skončil v Charity shope a moje dlhé čierne večerné šaty mi visia v skrini nepoužité už niekoľko rokov – utešujem sa tým, že klasika nikdy nevyjde z módy a že snáď raz…

Je pravdou, že nie všetci zúčastnení to brali až tak „posh“, ale určite si to všetci užívali – – ocenení z vlaňajška aj z tohoto roku, keďže organizátori rozhodli, že tohoročné ceny budú udeľovať minuloroční ocenení, ktorí sa práve kvôli Covidu nemohli takýmto spôsobom verejne prezentovať. Čakala som, kto všetko dostane cenu…tipovala som nedávno zosnulú Hanu Maciuchovú či Libušu Šafránkovú, ale ceny nedostala ani jedna z nich. Šafránkovej vnuci ale na pódiu boli ako zástupcovia vlani oceneného Jozefa Abrháma a udeľovali jednu z tohoročných cien. A tiež ma zamrzelo, že ani Jan Vodňanský nebol medzi ocenenými, aj keď viacerým jeho kolegom boli ceny posielané do divadelného neba. Najviac ma ale prekvapilo, že práve Jiří Suchý nedostal žiadne ocenenie, dokonca som trochu špekulovala, prečo tam ani vôbec nie je, zvlášť, keď jeho dlhoročná divadelná partnerka Jitka Molavcová, mimoriadne šarmantná aj vo svojich sedemdesiatinách, cenu dostala.

Nedalo mi to pokoj a tak som si neskôr vygooglila, že Suchý dostal cenu za celoživotný prínos už v roku 2001, kedy sa dožil sedemdesiat rokov. Členovia akadémie vtedy zjavne nedúfali v to, že Suchý bude stáť na doskách, ktoré znamenajú svet, ešte aj o dvadsať rokov neskôr a tak sa evidentne radšej poistili…

Niekoľko týždňov dozadu bežal na ARTe cyklus dokumentov o histórii divadla Semafor, ktoré je fenoménom nielen našich, ale trúfam si povedať, že aj svetových divadelných dejín. Bola som prekvapená, čo všetko som sa dozvedela – nielen o známom momente, kedy Suchého vyhodili z Divadla na Zábradlí pre nedostatok talentu, ale aj o neskorších rokoch, ktoré som si prirodzene, nemohla pamätať, ale ktoré som vnímala skrze jeho pesničky, filmy či divadelné inscenácie. Milovala som Kdyby tisíc Klarinetú a hlavne Kytici, aj keď práve zo spomínaného dokumentu som sa dozvedela, aké nezhody v Semafore vznikli práve v tom období príchodom ďalších silných umeleckých osobností akými boli Jozef Dvořák či Miroslav Šimek. Ale keďže kvalita takisto nestarne, Pramínek vlasú či moja obľúbená Krajina posedlá tmou, oslovujú aj dnešných poslucháčov vo veku Suchého vnukov. A tak si predsa len myslím, žeby si Jiří Suchý ďalšie ocenenie zaslúžil. On sám pri preberaní Ceny Thálie v roku 2001 povedal : „Já nejsem příznivec oslav, ale zase na druhou stranu, kdyby si nikdo nevšim za celý léta co dělám, tak by to taky asi přišlo člověku trochu líto. Jestli je to vnímáno takhle, tak mě to těší.“

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články