O hidžáboch nielen v Česku…

Včera večer odvysielala Česká televízia ďalší diel zo seriálu „Ochránce“ o školskom ombudsmanovi, ktorý sa snaží pomôcť vyriešiť závažné problémy českého školstva. Včerajší diel o nosení hidžábu, teda šatky, ktorou si pravoverné moslimky zahaľujú vlasy, uši a krk, bol však podľa mňa nielen o školstve a nielen o Česku…

Videla som väčšinu predchádzajúcich dielov…problémy šikany, záškoláctva, mimoriadne nadaných detí či integrácie ma zaujímali nielen ako matku, ale aj ako učiteľku, ktorá mala to šťastie stretávať sa so školským systémom v rôznych krajinách sveta. Takisto som sa stretávala aj s nosením hidžábu – v Saudskej Arábii je hidžáb bežný, dokonca viac-menej povinný, a nielen na školách. My, cudzinky, kresťanky, sme ho nosiť nemuseli, ale predsa sa stalo, že občas na nás „mutawovia“ ( členovia saudskej mravnostnej náboženskej polície ), zahučali : „Cover your hair!“ – hlavne keď sme sa presúšali vonku v čase modlitby alebo počas Ramadánu. Väčšinou sme ich ignorovali – mali sme pocit, že robíme pre zvyky v tejto krajine dosť, keď nosíme „abáju“ (také tie čierne voľné šaty, ktoré zahaľujú celú postavu ) a že nosenie hidžábu je náboženské pravidlo, ktoré sa nás netýka.

Včerajší príbeh sa odohrával v českom meste Teplice, známom prítomnosťou množstva príslušníkov arabskej komunity a teda aj bežným premávaním sa zahalených žien po uliciach. Na Slovensku by sme ho mohli prirovnať ku kúpeľnému miestu Piešťany, kde je takisto množstvo arabských hostí, hlavne zo Saudskej Arábie a Kuvajtu, a domáci si tak museli zvykať na spolužitie s inou kultúrou – ženy zo Saudskej Arábie tu zvyčajne okrem abáje a hidžábu nosia ešte aj „niqáb“, teda závoj, ktorý im zahaľuje tvár, takže im je vidno iba oči, čo niektorým domácim vadí najviac.

Do Piešťan chodím už skoro dvadsať rokov, prakticky od mojej prvej operácie chrbtice, mám ich rada a mesto spomínam aj v niektorých mojich knihách. Pred pár rokmi na jednej z autogramiád tam sa ma spýtal rozhorčený obyvateľ mesta, že teda, keď ja som sa musela prispôsobiť životu v Saudskej Arábii a nosiť tam abáju, tak prečo sa dotyčné ženy nemusia prispôsobiť životu na Slovensku tým, že nebudú chodiť zahalené. Odpovedala som mu vtedy protiotázkou: „Máme na Slovensku nariadenie, že si ženy musia po prekročení hraníc obliecť rifle a tričko? Nemáme. Tak čo tu potom riešime?“

V spomínanej epizóde sa práve riešila ochota školy zmeniť nariadenie školského poriadku, ktorý zakazoval v objekte školy nosenie akýchkoľvek pokrývok hlavy. Pokiaľ si dobre pamätám, toto nariadenie sa tam dostalo niekedy po roku 1989, kedy si študenti tak trochu mysleli, že zrazu môžu všetko a neboli ochotní si zložiť z hlavy ani v triede vtedy tak moderné šiltovky. Nosenie hidžábu študentkou však nebolo problémom len samotnej školy, ukázalo oveľa hlbší problém spoločnosti, ktorá nebola ochotná akceptovať jej „inakosť“ a tolerovať jej rozhodnutie nasledovať kultúrnu tradíciu svojej krajiny aj počas života v inej krajine. Na druhej strane, áno, kľudne mohlo ísť zo strany študentky len o akúsi možnosť zviditeľnenia sa a snahou rozvíriť okolo seba hladinu vyhlásením o diskriminácii, ktorá ju postihla za tento čin.

Samotný súdny proces medzi študentkou a školou vyznieval ako precedens – bol o tom, že obidve strany sa jednoducho nevedeli dohodnúť na zdanlivo takej jednoduchej veci akou je zmena nariadenia v školskom poriadku, ktorý by umožňoval moslimským študentkám mať počas vyučovania v škole šatku na hlave. Inak, ja som bývala v Rijáde počas Letných olympijských hier v Londýne v roku 2012, vôbec prvých, ktorých sa zúčastnili ženské reprezentantky zo Saudskej Arábie, a tak som tam zažila búrlivé debaty o tom, do akej miery je nebezpečné, aby ženy pri športe mali šatku hlave, keďže im ju môže niekto strhnúť a nešťastnou náhodou im ublížiť. O tomto fakte dotyčná študentka zjavne vedela a preto súhlasila, že na športové aktivity hidžáb nosiť nebude. Ale aj tak to bolo málo – škola pod nátlakom rodičov trvala na tom, že ju nemôže mať vôbec. A tak študentka nakoniec radšej opustila zmienenú strednú zdravotnú školu a prestúpila na gymnázium, kde – paradoxne – nevadilo, že bude chodiť do školy v hidžábe. Ktovie, možno po skončení gymnázia bude pokračovať v zdravotníckej kariére a pôjde na medicínu a bude z nej skvelá doktorka ako z jej otca, ktorý – podľa príbehu – už vyše desať rokov úspešne lieči českých pacientov v Tepliciach…

Som vďačná za tento príbeh, ktorý nebol len o hidžábe, ale aj o nás, o našich predsudkoch, o našej malosti a o nie vždy adekvátnej snahe pochopiť iných. Na druhej stráne, dodržiavanie pravidiel je jedným zo základných princípov života v akejkoľvek komunite – kľudne sa môže stať, že nabudúce niektorí študenti začnú tvrdiť, že potrebujú nosiť do školy zbraň, lebo sa s ňou cítia bezpečne – dovolíme im to? A tak si vážim českých tvorcov za to, že boli schopnú túto otázku otvoriť a zároveň nepodať príbeh príliš „čierno-bielo“, ale komplexne v snahe ukázať širšie súvislosti – keďže to naozaj nebolo iba o hidžáboch v Česku…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články