Dolomity

Ako som sa učila fotografovať krajinu na štvordňovom workshope profesionálneho fotografa Mariana Kurica.

Skrslo to vo mne len tak, jeden večer, keď som sa túlala internetom a prezerala si fotografie špičkových krajinárov. Fotografujem veľmi dlho, veľmi veľa a myslím si, že pomerne slušne, no na fotky, ktoré vyhrávajú súťaže, som ešte nedorástla. Tuším ale, že za tými dychberúcimi obrázkami je kus poctivej, tvrdej fotografickej práce. Pretože viem, že nič hodnotné bez námahy nevznikne…  

Tak som sa kamoša Googla spýtala: „Ktože ma poučí, ako taká skvelá fotka vzniká?“ A už sa na mňa vysypali desiatky odkazov na foto-workshopy od výmyslu sveta. Vybrala som si ten Marošov. Zaujalo ma viacero vecí – že je pre šesť ľudí maximálne, že k nemu dostanem skriptá, páčila sa mi lokalita a kdesi v mojom ženskom intuitívnom hľadáčiku som vedela, že to je presne to, čo potrebujem. A naozaj, bola to bomba voľba.

Až na druhý deň mi svitlo, že meno Marián Kuric som počula na vyhlásení víťazov O najkrajšiu Cewe fotoknihu roka. Súťažilo tuším viac, ako 4300 fotokníh, z ktorých sa vyberala raz mesačne víťazná. Tá poputovala do finále. Marián bol ocenený za najlepšie fotografie zo všetkých finalistov z Čiech a Slovenska. Inak, ja som sa medzi finalistami ocitla len náhodou, ako mesačný víťaz s jednou mojou fotoknižkou z ciest po Slovensku.

Smer Dolomity

Prišiel deň odchodu. Technika je zbalená, veci tiež (som trochu bezradná, lebo nie som bohvieaký horal). V Dolomitoch som ešte nebola, tobôž so šiestimi neznámymi mužmi 😀 Ale sú to všetko fotografi, máme spoločného koníčka, tak to nemôže dopadnúť inak, než dobre.

Idem autom, ako prvého beriem v Trnave Jožka. S Mariánom už na workshope bol. A hneď aj chváli. S ostatnými sa stretávame v Bratislave, na poslednej pumpe pred hranicami. Filip, Miro, Lacko, Milan a vedúci výpravy – Maroš. Cesta prešla rýchle, s prestávkami, pri ktorých sme sa zoznamovali. Už tam som vedela, že som stretla skvelých ľudí.

Asi po 10 hodinách cesty sme dorazili do „nášho“ penziónu v horskej obci Colfosco, 1645 m.n.m.

Fotíme

Začali sme hneď z príchodu, škoda by bolo nevyužiť zapadajúce slnko a krásne mráčiky na oblohe. Tak ani nevybalíme a už skáčeme do auta za prvým fotocieľom, do Passo Gardena. Je to pár minút od chaty. Parkujeme, pod cestou je mláčka, v ktorej sa odrážajú hory. Paráda. Marián nám vysvetľuje, ako nájsť tú správnu kompozíciu, ako postaviť statív, ako nastaviť clonu, čas, ako urobiť focus tracking, kedy treba expozičný bracketing … Kopec užitočných, hutných informácií. Každému z nás sa trpezlivo venuje, keď vidí, ako zápasím so sviniarom statívom, pomáha.

Som unesená. Nízke, teplé slnko žiari na skalný masív pred nami a vykresľuje reliéfy ako sochár. Cvakám, počúvam a sledujem, ako to robia moji kolegovia. Za tmy sa vraciame na chatu. Vybalím a mimoriadne unavená padám do postele.

Ráno vyrážame skoro, už o pol piatej, aby sme sa stihli dopraviť do cieľa ranného fotenia, k hore Würzjoch. Za tmy sa autom štveráme po úzkych, asfaltových serpentínach, do nadmorskej výšky cca 2000 m.n.m. V duchu ďakujem môjmu synovi, že mi nanútil Touareg 4×4 automat. Moje malé Mitsubishi by sa natrápilo. Zastavujeme kdesi na parkovisku, batohy s fototechnikou na chrbát, čelovku a ide sa k miestu, kde spleť starých, hrubých koreňov vytŕča spod zeme a za nimi sa otvára výhľad na horu. Svietim si pod nohy, aby som o ne nezakopla. Rozkladáme statívy, a za brieždenia hľadáme kompozíciu. Sme nachystaní, čakáme na prvé lúče slnka.

Už trochu viem, čo mám robiť, no aj tak potrebujem Mariánovu pomoc. Obratne nájde ten správny pohľad, medzi koreňmi umiestni statív … je to naozaj profesionál.

Fotíme, učíme sa, skúšame rôzne pohľady až do úplného svetla. Keď už je slnko vyššie nad obzorom, končíme. Pokračovať budeme až večer, keď bude zase zapadať.

Practice makes perfect

Dolomity sú čarovné miesto. Tento kus talianskych Álp dostal meno po mineralógovi Déodat Gratet de Dolomieu. Dolomit je vápenec a preto nie je veľmi odolný voči erózii. Za milióny rokov tak vznikli rôzne bizarné skalné masívy, obklopené pasienkami, jazierkami, dediny s typicky horskou architektúrou, a až gýčovo krásne malé kostolíky so štíhlou, špicatou vežou. Kde sa človek pozrie, tam je fotogenicky. Keď som niekde na výlete, zvyčajne fotím celý deň. Prechádzam sa a ak ma niečo zaujme, cvaknem. Nie bezhlavo. Rozmýšľam. Čo je vlastne to, čo ma zaujalo? Línie? Farby? Rytmus? Ako to čo najlepšie zachytím?

Tu, v Dolomitoch je to ale o špičkovej krajinárskej fotografii.

Marián nám rozpráva, ako taký obrázok vzniká. Začína to kvalitným plánovaním – nájdením vhodnej lokality, určením času, kedy je správne osvetlená. Potom je to o kúsku šťastia, aby bolo pekné svetlo a mraky, alebo inverzia, či valiaca sa hmla … presná predpoveď počasia je dôležitá. Na mieste treba byť v dostatočnom predstihu. Niekedy je to o tom, že rozložíš stan a čakáš na dobré podmienky aj viac dní. Ak sú, fotografuje sa. Precízne sa zvolí kompozícia, aby všetko na obrázku malo hlavu pätu, takže treba čosi vedieť napríklad aj o zlatom reze.

Aparát na statíve, so zapnutou vodováhou, so správne navolenou clonou aj časom, vhodne zvolenou ohniskovou vzdialenosťou. Je toho veľa, čo treba mať pod kontrolou.

Keď už konečne obrázky doputovali cez objektív na kartu, ešte nie je hotovo. Nemenej dôležitá je tretia fáza – postprocesing vo fotoeditore. Ten dodá obrázkom finálnu remeselnú kvalitu a tiež zvýrazní zachytenú emóciu. Fotí sa do tzv. RAW formátu, aby straty dát pri úprave boli zanedbateľné.

Treba ale poznamenať, že mizerne nafotená fotka sa v počítači výbornou nikdy nestane. Toto všetko sa teraz učíme. Za tých pár dní sa z nás Páni fotografi asi nestanú, treba poctivo trénovať.

A zasa fotíme

Ďalší deň vstávame už o štvrtej, ideme ďalej, do Passo Giau. Situácia podobná – tmavá noc, serpentíny, v lese skáču vyplašené srnky pred kapotou, batoh, čelovka, šlapeme na miesto. Moji kolegovia sú úžasní. Idem pomaly, no sú trpezliví. Vďaka. Moje choré srdiečko v tých nadmorských výškach totižto akosi neposlúcha. Ale všetko stíhame, fotíme hory a hviezdnu oblohu cez tzv. modrú hodinku až do úplného svetla.

Keď sa ide podvečer na Tre Cime a Lago di Limides, bohužiaľ zostávam na chate. Je to peši viac, ako hodinu do kopca a ja sa bojím, že by som to nezvládla. Srdce nie a nie sa aklimatizovať a robí neplechu. Škoda, snáď nabudúce už budem v dobrej kondícii. A že bude nejaké nabudúce, to viem určite.

Posledné ráno fotíme ikonický kostolík Sv. Johanna v Ranui. Svetlo veľmi nepraje, obloha je plechová, ani mráčika. Je to známy foto-point, tak keď dorazíme na svitaní na miesto, v úzkom, vyhradenom priestore stoja niekoľkí fotografi. Sme ako na malom balkóne, ohradenom dreveným plotom. Majiteľovi lúky pred kostolom zrejme došla trpezlivosť, keď mu behali po pasienkoch medzi dobytkom obrázkuchtiví návštevníci.

Tak to vlastne bolo vo všetkých vychytených lokalitách. Je obdobie mimo sezóny, a ja som mala pocit, že Dolomity teraz patria fotografom. Na známych miestach s dobrým výhľadom je ráno a večer normálna foto-statívová tlačenica.  

Summa summarum

Už len pár slov na záver. Workshop v Dolomitoch splnil moje očakávania vrchovato. Dozvedela som sa pre mňa kopec nových, užitočných informácií. Ohmatala som si, aké je pracné, a zároveň úžasné, urobiť kvalitný snímok. To, čo som o krajinárskej fotografii tušila, sa mi potvrdilo.

Ako bonus som spoznala super ľudí, s ktorými sme sa vzájomne rešpektovali, podporovali, výborne zabavili a veľa nasmiali.

Všetky obrázky (aj viac, ale aj menej vydarené) z Dolomitov si môžete pozrieť v mojej webovej galérii: Italian Dolomites

Prajem všetkým pohodový november.

Ida

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články