Gulag…
Dnes opäť jedna z mojich „šortiek“, teda 321 slovných poviedok – aj keď netuším, či táto téma rezonuje v Česku takisto ako na Slovensku…
„Ale ja nie som mŕtva, ja som živá!!!“ rozčúlene kričala Hilda na mladú úradníčku Miestneho národného výboru. Slečna za stolom položila prst na kolónku v matrike a unaveným hlasom povedala.
„Pozrite, je tu napísané, Hilda Mudrochová, narodená 16.marca 1924. Nezvestná od 15. mája 1945. Žiadne správy, vyhlásená za mŕtvu. Uznajte prosím, že je to už jedenásť rokov…“
Hilda sa bez slova otočila a vyšla von. Pokračovala rýchlym krokom čerešňovou alejou a až opojná vôňa kvetov ju trochu upokojila. Zhlboka sa nadýchla a v mysli sa vrátila do mladosti…
Aleja končila pri potoku a Hilda pokračovala popri brehu až k ich domu. Minula mlyn, ktorý s nimi susedil. Ako deti rady počúvali jeho hrkotanie a kúpavali sa v mlynskom náhone. Teraz bol tichý a opustený – obilie z rozoraných medzí sa mlelo vo veľkých štátnych mlynoch…
Na priedomí si sadla na lavičku, a chvejúcimi sa rukami si zapálila vytrasenú Detvu. Vyfúkla modravý dym a zadívala sa na svoje ruky. Boli chudé, s výrazne vystúpenými modrými žilami, a veľmi bledé…Nuž, pravda, na Sibír ľudia nechodia chytať bronz…
V skutočnosti pobyt v gulagu nebolo to najhoršie…tá neistota, kde idú a čo bude s nimi, keď ju spolu s ďalšími jednoducho vzali so sebou odchádzajúci sovietski osloboditelia, bola oveľa horšia…
Potiahla si…Áno, boli to práve jej ruky, čo jej zachránili život. Manželka veliteľa gulagu si ju vyžiadala ako pomocnicu do domácnosti. V skutočnosti robila pre ňu hlavne ručné práce a učila ich aj jej tri dcéry – okrem toho aj tanec a francúzštinu. Keď dievčatká vyrástli, prepašovali jej listy do Švajčiarska a Červený kríž ju nakoniec dostal domov…
„Hm, domov, kde ma vyhlásili za mŕtvu – radšej. Nehrá im do karát, že som prežila a boja sa, že nebudem mlčať…“ pomyslela si trpko.
Vrzla bránička a zjavila sa v nej mohutná postava jej staršieho brata Henricha.
„Pôjdeme tam zajtra, keď tam bude predseda, vďačí mi zaveľa…a teraz poď jesť… “ usmial sa na ňu láskavo a Hilda úsmev opätovala…
Nuž, ona sa našťastie vrátila…moja babička…
Krátké, výstižné a bohužel pravdivé….historie, o které se nemluví, tisíce odvlečených do gulagů po válce, bez soudu, za přihlížení našich orgánů, paralyzovanými strachem ze Stalina. Kolik se jich vrátilo…..
Nadherny lidsky pribeh, maminka byla temer 5 let zavrena v 48. pro pokus o prechod hranice kdesi u Chebu, nebylo ji tehdy ani 20 let. Jeji bratr na ni cekal v Norimberku, kdyz se dozvedel proc „neprisla“ , prihlasil se na prvni lod s immigranty do Australie, po nekolika letech se premistil na Papua New Guinea, mela jsem moznost ho poznat pak i nekolikrat v Australii. „šortek“ jsem si vyslechla spoustu. Povalecna leta byla v CSR/CSSR neco, co mohli jako uspesne videt pouze komuniste a jejich pomocnici, tech pomocniku bylo ve spolecnosti obcas vice, nez bezneho cloveka. Dnes se vzpomina… Číst vice »