Narodeninové vyznanie...

Sú dni, na ktoré sa nezabúda…pre mňa je dnes jeden z nich…

12.februára 1985 zúrila na Orave pravá oravská zima…žiadne teplotné výkyvy, kvitnúce snežienky či suché chodníky ako je tomu dnes, ale záľahy snehu a teploty hlboko pod bodom mrazu – tak, ako som si to pamätala z detstva, keď nás ocko obyčajne púšťal do školy cez kostol, lebo nebol schopný tak skoro ráno „vylopatovať“ chodníček okolo fary skrz v noci napadaný sneh. Pozerala som sa na zasnežené okolie z okna nemocnice v Dolnom Kubíne a tešila sa, že som už tam, že nebudem musieť tŕpnuť, že prídu na mňa pôrodné bolesti niekde v sanitke, na zasneženej ceste …

Lekári rozhodli, že budem rodiť cisárskym rezom…so mnou to de facto nikto veľmi nekonzultoval, jednoducho tak rozhodli a bolo. Keď sa nad tým spätne zamyslím, nebol to jediný moment, kedy som sa cítila, že o mne rozhoduje niekto iný, že môj život, resp. zdravie, nie je mojou vecou, ale vecou personálu. Vtedy som to však neriešila…dôverovala som lekárom, že vedia, čo robia…a koniec koncov, ani som inú možnosť nemala…

Maťko prišiel na svet o 9,03…samotná operácia trvá veľmi krátko, následné hojenie sa oveľa dlhšie…keď som sa prebrala z narkózy, doniesli mi ho ukázať… na chvíľu… a potom už nie…až keď som sa po troch dňoch horko-ťažko postavila na nohy, tak som ho mohla vidieť…v osobitnej izbe v akomsi zvláštnom inkubátore, v ktorom na neho svietilo modré svetlo…bol žltý ako citrón a vysypaný vyrážkami tak husto, že vyzeral ako makom posypaný rohlík…plakala som ako dážď v strachu, že bude taký škaredý už navždy…

Dnes je z neho úžasný krásny mladý muž, ktorý dorástol do výšky 207 cm a ktorý nielen svojím vzrastom vzbudzuje vo svojom okolí pocit bezpečia. Asi by som nazvala starostlivosť o druhých jeho hlavnou črtou…stará sa o svoju rodinu, stará sa o svojho mladšieho brata, ktorý prežil mnohé detské šarvátky bez ujmy na zdraví len vďaka tomu, že vykrikoval : „Pošlem na vás svojho veľkého brata !“ Stará sa o svojich priateľov a samozrejme, v neposlednom rade aj o mňa…bol to práve on, o koho som sa opierala zdrvená žiaľom pri rakve svojho zosnulého manžela, bol to práve on, kto mi ponúkol, aby som prišla do Brna, aby sa mohol o mňa postarať – aj keď niekedy sa veci nedejú tak, ako sme si ich naplánovali a v tejto divnej korona dobe už vonkoncom nie…

A tak v mojej mozaike z kamienkov šťastia, ktorú si zvyknem skladať každý deň, je pre mňa tým dnešným najväčším kamienkom – skutočne aj obrazne – práve môj starší syn. Možno si poviete :„Je tam toho… koľko narodenín sa oslávi každý deň…kam by sme došli, keby o tom každý vypisoval…“ Určite máte pravdu, ale pre mňa ako matku je a vždy bude tento deň výnimočný a špeciálny… „Happy birthday, Maťko !“