Letná pohoda na jazere Draždiak…

Aj keď oficiálne leto začína až na moje narodeniny 21.júna, tento víkend sa inak ako letným jednoducho nazvať nedal…

Teploty v Bratislave vystúpili v tieni na 26 stupňov a tak vodné plochy ožili…veľa mojich spolublogerov píše o rôznych turistických atrakciách Slovenska, Česka či po celom svete…ja na turistiku chodiť nemôžem a tak píšem o tom, čo vidím z okna, resp. z balkóna…a tým je práve jazero Draždiak, ktoré vyzerá v týchto dňoch ako oáza oddychu pravdepodobne aj celej Bratislavy – aspoň tak to tento víkend vyzeralo…

Pláže na vzdialenej strane boli plné tiel v pestrofarebných plavkách…mohli ste vidieť rôzne odtiene hnedej pokožky (tých šťastnejších, ktorí mohli uvoľnenie post covidových opatrení stráviť niekde v Egypte alebo v Thajsku) až po tvarohovo bielych jedincov, evidentne natretých päťdesiatkou faktorom, aby im prvé slnečné lúče nespálili jemnú kožu…nesmejte sa, je to tak…niektorí ľudia majú proste smolu… Napríklad, môj nevlastný syn z Londýna, ktorý zdedil po svojej írskej matke nielen načervenalé vlasy, ale aj takú bielu kožu, že sme ho v tom päťdesiatkovom faktore skoro kúpali…nikdy nezabudnem na rodinnú dovolenku v Jordánsku, kde pri Mŕtvom mori – aj keď bol iba apríl – nemal natretý úzky pásik na zátylku medzi tričkom a vlasmi, ktorý mu očervenel tak, že sme mu skoro celú noc prikladali striedavo ľad a studený biely jogurt, lebo sme sa báli, že mu vybehne teplota…

Osadenstvo jazera bolo pestré…pri bufetoch, odkiaľ sa lenivo rinula zmes hudby rôznych štýlov a odkiaľ som v sobotu v noci počúvala sklamané výkriky hokejových fanúšikov, na veľkej pláži, boli poväčšine rodiny s deťmi…oproti mládež, ktorá smelo skúšala vodu a veľkými gestami a krikom sa vzájomne povzbudzovala…na maličkej pláži v rohu jazera dve tínedžerky s jadrným slovníkom, ktorý v slušnej spoločnosti nejde reprodukovať, producírovali svoje telá v neónovo žiariacich bikinách a snažili sa upútať pozornosť vyšportovaných mladíkov, ktorí – naoko flegmaticky – pádlovali na svojich surfoch, tváriac sa, že ich nič nezaujíma…

Na cestičke okolo Draždiak Hausu staršia dvojica kúpala psa…bol veľký a biely a nebola som si istá rasou, lebo bol väčšinu času pod vodou…mali ho na dlhom vodítku ( spisovne vraj po slovensky „vôdzke“) a snažili sa ho naučiť, aby im priniesol pískacieho delfína, ktorého mu hádzali do vody…psík si vodu evidentne užíval a delfín ho až tak nezaujímal a majiteľ bol z toho zjavne vytočený. „Prečo si taký nervózny?“ opýtala sa ho partnerka. „Lebo chcem, aby robil to, čo ja chcem, a nie to, čo chce on…“ odvrkol tento nahnevane a znovu skusmo hodil delfína do vody. Pes nakoniec pochopil, čo od neho chcú a hračku doniesol, vyslúžiac si tak pochvalu… keď sa ale začal otriasať na chodníku, okoloidúci chodci ho rozhodne nepochválili…

Zanedlho sa kúsok od nich usadil na rozkladacej stoličke mladý rybár…vídavam ho tam skoro každý večer…včera prišiel trochu skôr a užíval si podvečerný kľud na tejto strane jazera,…vietor už nefúkal a tak sa hladina jazera sa ligotala ako zrkadlo… pamätáte si pesničku od skupiny BUTY Topoly? Tak presne tak to bolo…aj keď okolo jazera rastie množstvo rôznych stromov, nielen topoľov, a ja denne ďakujem Bohu, že nie som ani alergik ani astmatik, keďže biele chuchvalce z nich sa vznášajú okolo tak husto, že to niekedy vyzerá, ako keby snežilo…

Ako prichádzal večer, vracali sa na svoje obľúbené miesta aj psíčkari, bicyklisti, seniori s nórskymi paličkami v rukách, ktorí tvora nezameniteľný kolorit tohoto miesta. Občas niektorý z nich pozrie hore na budovu a zadíva sa smerom na môj balkón, kde sedím a pozorujem dianie okolo – v takéto ospalé letné popoludnie v ľahkých letných šatách a natretá – pre istotu – aspoň šestkou…Ospalú idylku prerušia hlasy a v záhrade sa objaví ukrajinská rodina, pomaly kráčajúc po zarastených chodníčkoch… presnejšie, sú to dve matky a päť detí…bývajú na prízemí budovy s ďalšími matkami a deťmi a ukrajinčina znie okolo jazera tak bežne, že som si to už prakticky prestala uvedomovať. Boli na nedeľnej prechádzke, vychutnávajúc si kľud a pohodu pri jazere, kde nehrozí nebezpečenstvo ani rachot zbraní a prevládajúcim zvukom je štebot vtáctva…Nie sú tu doma…ja v podstate zatiaľ tiež nie a predsa mi táto scenéria jazera aj s labuťami, vznešene plávajúcimi na jazere a pozerajúcimi tak trochu zvrchu na ukecané kačky, prirástla k srdcu…a možno nielen pre mňa je to tu symbolom letnej pohody…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články