Na Východe, kde nič nie je…
V piatok večer som sa vrátila z Košíc, metropoly Východného Slovenska…a nestačila som sa diviť, čo všetko tam je…
Výrok jedného z našich politikov, že na Východe nič nie je, pravdepodobne vošiel do dejín…pamätám si ho dokonca aj ja, aj keď som v tom čase nebola na Slovensku, ale tisíce kilometrov ďaleko…a nesúhlasila som s ním ani vtedy ani teraz..
Košice mám rada…strávila som tu v rokoch 1982 až 1986 roky vysokoškolského štúdia a v Dome Umenia preberala diplom inžinierky geológie…Chodievala som tam ale už aj predtým, lebo tam žil môj strýko s rodinou a moja babka…pre mňa, dieťa z malej oravskej dedinky, boli Košice s hrkotajúcimi električkami a PRIOROM ohromujúcim veľkomestom…milovala som výlety vláčikom do Čermeľa, Zoologickú záhradu a predavačov zmrzliny…
V lete roku 2015 som zobrala do Košíc na návštevu svojho anglického manžela a našu priateľku, nórsku konzulku…manžel už bol vtedy na Slovensku niekoľkokrát – v Bratislave, v Piešťanoch, v Banskej Štiavnici – v Košiciach bol však prvý krát…pre nórsku priateľku to bola vôbec prvá návšteva Slovenska…obidvaja boli nadšení krásne upraveným historickým centrom, kvetinovou výzdobou, štýlovo zladenými architektonickými doplnkami, výborným jedlom…problém mali akurát s pochopením Luníka IX…
Rómski občania sa potulovali po meste aj teraz, ale zďaleka nie v takom množstve ako za mojich študentských čias, kedy otrhané rodiny tiahli centrom s kočíkmi alebo vozíkmi, naplnenými kovovým šrotom…dnes to boli skôr slušne oblečené rodiny s deťmi, lížúcimi zmrzlinu, pokiaľ ich matky kontrolovali nový tovar v Second handoch na Mlynskej…
Čo si naopak z osemdesiatych rokov nepamätám, boli opití a nafetovaní bezdomovci, ktorí sa teraz povaľovali práve po spomínanej ulici v hojnom počte – Mlynská ulica je spojnica medzi centrom mesta a autobusovou a železničnou stanicou, takže sa tu logicky premelie najviac ľudí. A zažila som aj v priamom prenose, že sú prakticky neriešiteľným problémom…jedna takáto troska ležala kúsok od brány do evanjelického kostola, prakticky priamo pod výveskou, pozývajúcou ľudí na autogramiádu mojej knihy Deti z fary. Keď som tam prišla, stál už pri nej pár v bledomodrých uniformách mestskej polície, ktorých niekto privolal a snažil sa ju odtiaľ dostať. Čakala som, že ju niekde odvedú, ale na moju zjavne naivnú otázku trochu podráždene odpovedali, že nemajú kde…že jej zdravotný stav nie je natoľko vážny, aby ju zobrala záchranka do nemocnice, záchytky boli zrušené a do ubytovne pre bezdomovcov musí ísť dobrovoľne, oni ju tam násilím odviesť nemôžu, lebo by ich mohla zažalovať…ostala som stáť s otvorenými ústami a nechápala…a nechápem to doteraz…
V Košiciach som sa ubytovala v tom istom istom útulnom boutique hoteli na Orlej ulici ako kedysi s manželom a priateľkou…hotel bol čistučký a úslužný personál mi urobil, čo mi na očiach videl…vynikajúce raňajky, wellness, pohodlná posteľ…jediné, čo mi chýbalo, bola reštaurácia s posedením vonku…ale keďže takých bolo okolo na Mlynskej či na Hlavnej niekoľko, nemala som problém. S čím mali ale problém dotyčné reštaurácie, bol personál…prakticky na dverách každej druhej reštaurácie či kaviarne visel oznam „Hľadáme čašníka, čašníčku, barmana…personál do kuchyne… nastálo či brigádnika…“ Korona sa evidentne veľmi nepríjemne podpísala pod zamestnanosť v tomto sektore. Personál, ktorý bol, nestíhal…bežne sa čakalo na nápoje 15 minút, na hlavné jedlo aj 45 minút…a pritom tí, čo tam pracovali, nezaháľali, ale kmitali. Alebo bol personál nový a nezaškolený a tak sa stalo, že poplietol objednávku alebo dokonca, že mi mladá čašníčka naúčtovala miesto dvoch deci vína dve fľaše vína a vôbec jej nedošlo, že jednoducho za to, čo som skonzumovala, nemôžem mať účet vyše 60 eur…keď sme na to prišli, samozrejme, to opravili a peniaze mi vrátili, ale keby som to neriešila, kľudne nás nechajú odísť s takým účtom…
Možno vám napadne, že však práve na Východe je najviac Ukrajincov, prečo nepracujú…nuž áno, sú tam a chodia sa núkať na upratovanie či iné pomocné práce, byť kvalitným čašníkom však nie je sranda…Na druhej strane, ľudia sú všelijakí… moju priateľku, ktorá tu už niekoľko rokov vlastní kaviareň, udali, že zamestnáva Ukrajinca na čierno a poslali na ňu kontrolu z Úradu práce…a pritom dotyčný ukrajinský mladík v Košiciach študuje a ako brigádnik je u nej zamestnaný už dva roky…a aj keď samozrejme, kontrola nič nezistila, keďže mladý muž mal všetky papiere v poriadku, nepríjemná pachuť ľudskej zloby a závisti zostala…bohužiaľ, myslím si, že tá je prítomná nielen na Východe…
Tak Košice majú svoje čaro, hlavne teda historická časť a prakticky zamestnávajú mnoho ľudí z regionu. Len výpadok počas corony urobil svoje, reštaurácie zamestnávajú brigádnikov aj kôli tomu, že v sezóne sú turisti a potom už pomenej. Čiže sa im kôli odvodom viacej oplatia ako stáli zamestnanci. No a študenti počas corony neboli na internátoch a boli doma, tak aj pracovej sily takéhoto druhu pomenej. A ktovie teda, aké odmeny ponúkajú vzhľadom na infláciu, keďže i všetok tovar a služby podstatne zdraželi a to všetko sa tiež prejaví i na ich kvalite.