Perličky z Anglicka…

Minulý týždeň som sa vrátila z Anglicka a tak ponúkam niekoľko postrehov z tejto krajiny – či inšpiratívnych, posúďte sami…

Na začiatok to nebolo nič moc…aj keď naše lietadlo z Viedne nemeškalo, po prílete na Gatwick nás čakalo nemilé prekvapenie v podobe čakania na batožinu skoro pol druhej hodiny. Pri vedľajšom bežiacom páse už vtedy nervózne podupkávala skupina cestujúcich z tureckej Antalye – ako neskôr vysvitlo, čakali tam už vyše hodiny…

My s priateľkou sme boli na tom ešte relatívne dobre…sedeli sme pohodlne na golfovom autíčku, keďže ja som si zabezpečila špeciálny servis, lebo by som nezvládla dlhú chôdzu krížom cez celé letisko…okolo však neboli žiadne sedačky a tak zvyšok sa nervózne prechádzal, postával alebo rezignoval a sedel na zemi…ako sa čakanie predlžovalo, stúpala aj nervozita…ľudia telefonovali s taxikármi či príbuznými, ktorí si vygooglili, kedy naše lietadlá pristali a teraz nechápali, čo sa deje a prečo ešte nie sú v príletovej hale. Šofér našej buginy mal tú smolu, že mal na sebe výraznú zelenú vestu a visačku…bol tak široko – ďaleko jediným viditeľným zamestnancom letiska a tak sa ľudia automaticky obracali na neho…ako čas postupoval, otázky boli čoraz častejšie a ľudia čoraz arogantnejší a agresívnejší. Chudák, nevedel povedať prakticky nič – bol len šofér a netušil, prečo to tak dlho trvá, resp. jeho odpoveď, že je na letisku nedostatok personálu a tak nemá kto vyložiť a doviezť batožinu, väčšinu cestujúcich neuspokojila…bolo mi ho úprimne ľúto. Pochádzal z Maroka a žil v Anglicku už 25 rokov a ako neskôr priznal, ešte takéto niečo nezažil…keď som túto situáciu neskôr spomenula kamarátke, ktorá robí na letisku Heathrow, povedala, že nech som rada, že som čakala iba hodinu a pol, že u nich sa bežne čaká aj tri hodiny…jednoducho, letecký sektor sa len veľmi pomaly spamätáva z výpadku, zapríčineného pandémiou a v Anglicku sú tieto dôsledky ešte znásobené Brexitom…riešenie je zatiaľ v nedohľadne…

Nedostatok personálu v pohostinských zariadeniach, taký viditeľný aj na Slovensku či v Česku, v Anglicku vyriešili po svojom…neviem teda, či úplne všade, ale ja som trávila väčšinu času na ostrove Isle of Wight, kde existuje množstvo plážových reštaurácií s terasami vonku a tie si jednoducho zachovali systém, zavedený cez koronu…A tak na stoloch boli položené olaminátované jedálne lístky a keď ste našli voľný stôl a vybrali ste si, jeden zo skupiny sa išiel postaviť do radu k okienku…keď prišiel na rad, objednal jedlo a nápoje a zaplatil…následne vyfasoval malú krabičku, ktorá v prípade, keď bola objednávka pripravená, začala vrčať a svietiť a tak dotyčný vedel, že má ísť k druhému okienku a požívatiny si zobrať…tu bol aj stôl, na ktorom boli položené servítky, príbory, balená soľ a korenie, kečup a majonéza a takto ste si samoobslužne mohli zobrať, čo ste chceli…podobne ste po jedle odniesli použité taniere a príbory do okienka, v prípade, že boli plastové, vyhodili ich do pripravených vriec – očakávalo sa, že po sebe zanecháte čistý stôl, čo sa samozrejme, nie vždy stalo a jednoducho ste si museli niekedy stôl upratať predtým, ako ste išli jesť…všetko sa ale dialo samoobslužne – nikde nebol žiaden čašník, celý chod reštaurácie zabezpečoval iba personál v kuchyni a babenka pri okienku…mimoriadne úsporné…

Samozrejme, stále tu existujú aj normálne reštaurácie, ale keď sme tam chceli ísť na večeru, musela švagriná rezervovať stôl minimálne deň dopredu…začiatok augusta je v Anglicku vrcholom turistickej sezóny a všade bolo množstvo ľudí – aj keď až na pár Japoncov, ktorí mali výlet na ostrov zjavne vrámci nejakého balíčku spoznávania typického anglického vidieka, väčšinou to boli domáci. Ale aj stôl sa dal rezervovať iba na určitý čas, teda na 18,00 alebo na 20,30…keď sme teda prišli do indickej reštaurácie na 18,00, okolo ôsmej sa už okolo nás začal motať čašník s tým, že či nechceme platiť – na tú pol deviatu tam už mali totižto objednaný náš stôl ďalší zákazníci…

Ďalšou vecou, typickou pre Angličanov, je dobrovoľníčenie. U nás sa pri slove „dobrovoľník“ mnohým najpravdepodobnejšie vybaví skupina mladých ľudí, čistiacich lesy od odpadkov alebo triediacich šatstvo či potraviny pre utečencov z Ukrajiny. V Anglicku je to inak…tu dobrovoľníčia predovšetkým seniori – starší ľudia, ktorí sú už na penzii, ale cítia sa ešte dostatočne čiperní, aby mohli niečo robiť a byť užitoční a zároveň aj tráviť čas v spoločnosti iných ľudí. Moja švagriná je slobodná penzionovaná učiteľka, ktorá mala v marci 68 rokov…dobrovoľníči dva dni v týždni…v utorok pracuje v Charity shope, ktorý patrí miestnemu hospicu a vo štvrtok pracuje v samotnom hospici v kaviarni. Priznala, že dovtedy si nikdy neuvedomila, že aké môže byť náročné urobiť dobrú kávu alebo grilovaný sendvič…a tiež to, že odkedy je tam, že si oveľa viacej váži prácu ľudí v reštauračných zariadeniach. Že je to náročné, ale že je šťastná, že môže pomôcť…Bez ľudí ako ona by hospicová kaviareň jednoducho nemohla fungovať a priestor, kde sa môžu klienti stretávať so svojimi rodinami, by tak chýbal. Veľmi dobre to chápem…posledné dva mesiace života prežil manžel v podobnom hospici v Londýne a ja som v takejto kaviarni trávila prakticky celé dni. Ale dobrovoľníci seniori neboli len tu…napríklad pri návšteve Osborne House, letného sídla kráľovnej Viktórie, populárnej turistickej atrakcie Ostrova, som si uvedomila, že aj tu boli prakticky všetci sprievodcovia penzisti – dobrovoľníci. Mali visačky a posedávali v miestnostiach na vysokých stoličkách, radi odpovedali na všetko, čo vám na informačných tabuliach chýbalo a čo nevedeli, pohotovo našli v materiáloch, ktoré mali položené na kolenách… boli milí, usmievaví, pohodoví, dali vám pocítiť, že majú na vás čas a že si vážia, že ste si prišli pozrieť súčasť ich kultúrneho dedičstva…a my sme boli radi, že nás nikto nenaháňal, že sa musíme posunúť z izby do izby alebo že je za nami ďalšia výprava…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články