„Horí mi detstvo….“

…komentoval minulú sobotu fotku horiacej strechy Základnej umeleckej školy v Banskej Štiavnici môj starší syn…

Občas zvyknem hovoriť, že takéto dni by sa mali zakázať…minulý týždeň som si to hovorila prakticky každý deň…najprv sa mi pokazil veľký laptop…nemohla som písať…potom aj malý, cestovný a ten dokonca až tak, že v opravovni povedali, že ho treba okamžite zlikvidovať, lebo môže vybuchnúť – preto píšem blog až dnes, kedy som konečne spojazdnila nový…v stredu prišli nepríjemné  správy z Anglicka, kde som nedobrovoľne účastníkom súdneho sporu, vo štvrtok môj jediný brat skončil v nemocnici a v piatok bol ešte stále na JISke vo vážnom stave…v sobotu horela Štiavnica…

V Banskej Štiavnici som žila 21 rokov…polovica z nich bola zviazaná so Základnou umeleckou školou…áno, s tou budovou, z ktorej strechy šľahali plamene a zo vzácneho barokového krovu a šindľovej strechy neostalo vôbec nič – ostal akurát zadymený komín…Sledovala som tie zábery  a pukalo mi srdce…v hlave mi vírili spomienky na všetky tie krásne roky, čo som tam prežila…a nielen mne…moji  bývalí žiaci, moje Stromáčiky, ako im zvyknem hovoriť, či už stále žijúce v Štiavnici alebo rozlezené po Slovensku a po svete, reagovali na túto katastrofu podobne ako môj syn…“Horí nám detstvo…“  Učebne Literárno-dramatického odboru, ktorý som v Štiavnici založila, zdedil priestory v bočnom trakte po bývalom tanečnom odbore, ktorý vtedy nefungoval…chodilo sa k nám po úzkych schodoch, v zime veľmi  šmykľavých…do hlavnej budovy sme chodili cez vestibul, kde čakávali žiaci na svoje hodiny alebo cezpoľní na autobus, aby nemrzli vonku…mobily vtedy ešte neboli tak bežné a tak sa hrali rôzne hry, robili si domáce úlohy…kričať veľmi nemohli, lebo hneď vedľa bola koncertná sála s klavírom a za ňou postrach všetkých žiakov hudobného odboru – trieda hudobnej teórie. Po trochu príkrych drevených schodoch sme sa dostali na poschodie, kde vám ako prvé udrela do nosa vôňa farieb, tá nezameniteľná aróma umenia…do toho sa miešal zvuk klavíra, flauty, huslí, spev a všetko to v dokonalej symfónii súzvučalo…Náš trakt začínal veľkou šatňou, kde sa žiaci prezliekali, potom nasledovala tzv. malá učebňa, kde sa konali hodiny umeleckého prednesu alebo sa premietali videonahrávky z predstavení. Potom bola knižnica a šatnica kostýmov, ktoré sa práve používali – veľká šatnica kostýmov a rekvizít bola istú dobu dokonca práve v zničenom podkroví – a nakoniec bola veľká trieda so zrkadlami okolo, do ktorých sme robili grimasy, s baletnou tyčou, ktorú mnohí neobľuboovali, ale ja som cvičenie pri nej milovala a začínala ním každú hodinu…na podlahe bol položený JEKOR alebo RIGA, ako sa vtedy hovorilo takýmto podlahovým krytinám…v rohu bol môj pracovný stôl…v druhom rohu klavír, na ňom CD prehrávač…bol to druhý domov nielen môj, ale aj mojich žiakov…niektorí začali v piatich rokoch a skončili v sedemnástich absolvovaním druhého stupňa…mnohí z nich chodili na viacero odborov – okrem LDO aj na spev či hudobný nástroj a trávili v ZUŠke prakticky každé popoludnie – moji synovia tiež…Maťko chodil na gitaru a bicie, ktorých trieda bola v súterene budovy, aby nerušili ostatných, Kubko chodil okrem LDO najprv  na flautu, potom na trúbku a pred príjmačkami na konzervátorium si k tomu pridal ešte aj klavír a spev…často sme chodievali spolu domov až za tmy…

Po prvotných emóciách smútku a zúfalstva sa vynorili ďalšie pocity… predovšetkým obdiv k dobrovoľníkom, ktorí zachraňovali, čo mohli… pripomenulo mi to nadšenie Rozprávkových lesov či Nočných Starých Zámkov, kde mnohí z nich podobne s vysokým nasadením a bez nároku na odmenu účinkovali – buď ako herci, speváci či hudobníci alebo jednoducho pomáhali s predajom lístkov, občerstvením, či dopravou…presne tak ako dnes…vnímala so, že sa nič nezmenilo – vždy je to o ľuďoch. Niektorí pomáhali fyzicky, iní promptne ponúkli pomoc odbornú či finančnú, založili zbierky pre Štiavnicu či plánujú benefičné podujatia – každý sa snaží pomôcť…všetkým patrí obrovská vďaka.

Po pár dňoch sa vynorili aj otázky…okrem základnej „prečo a ako“ sa to celé mohlo stať aj tie menej príjemné typu, že ako je možné, že budovy Slovenského banského múzea neboli poistené alebo prečo nebol požiarny hydrant bližšie alebo či boli vo všetkých budovách naozaj zachované bezpečnostné predpisy a podobne. Na niektoré otázky sa odpovede nájdu, na niektoré nie, ostáva len dúfať, že sa z toho celého aspoň trochu poučíme a že „zhorené detstvo“ sa  štiavnickým deťom predsa len ešte niekedy navráti…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články