Vôňa leta

Pre každého z nás má leto svoju špecifickú vôňu…dnes vám ponúkam tú svoju…

Letá môjho detstva sú spojené predovšetkým s vôňou dozrievajúceho ovocia. Na cintoríne na Prenčove, vpravo od schodov do kostola, stála mohutná čerešňa. Mala silný kmeň a jeden z konárov bol tak nízko, že som sa dokázala na neho vyšvihnúť a potom liezť po strome vyššie a vyššie. Zvrchu čerešne bol nádherný výhľad na celú dedinu, kde sa v strede týčila veža katolíckeho kostola. Náš, evanjelický, bol naopak úplne na konci dediny a naša fara bola posledným domom krátkej slepej ulice, kde nechodili prakticky žiadne autá, iba ráno a večer sa tade premávali miestne kravy. Ako dieťa som si to veľmi užívala, mala som len kúsok do  Širiny, kde som sa mohla vybehať, keď mi bola farská záhrada a cintorín pritesný…

Čerešne na strome boli tzv. srdcovky. Dozrievali skoro, boli svetločervené, mäsité a ja som milovala sedieť na strome, trhať ich a vypľúvať kôstky len tak okolo. Bublaninu, ktorú z nich mamička robila, som vďačne nechala ockovi a bratovi, mne chutili najviac takto…

Neďaleko čerešne stála jabloň…bola malá a dosť stará, liezť sa na ňu nedalo. Rodili sa na nej jablká, ktoré na dedine volali „kozie cecky“. Mali naozaj tak trochu pretiahnutý tvar a boli červené a mimoriadne sladké. Ale kým dozreli, ešte pred nimi, som si pochutnávala na „jakubkách“. Svetlozelené, veľmi krehké jabĺčka, dozrievali ako prvé už v júli v našej farskej záhrade a milovala som ich šťavnatú sviežu chuť. Rýchlo padali a rýchlo hnili a nedali sa odkladať…každý večer sme ich chodili zbierať a mamička z nich varila kompót…vôňa klinčekov a škorice sa niesla celou farou…

Keď dozreli slivky, dedinou sa tiahla vôňa slivkového lekváru. U nás sa nevaril, mali sme v záhrade len dva stromy, a ovocie z nich stačilo akurát na slivkové osúchy a ockove obľúbené slivkové guľky. Zato kúsok od nás, u druhých susedov, mali na dvore veľký liatinový kotol s obrovskou drevenou varechou a striedali sme sa tu všetci z našej ulice pri miešaní lekváru…tmavá lepkavá kaša voňala neskutočne silno a každý mal pred očami ňou naplnené pečené buchty alebo pirohy, ktoré sme my doma volali po pezinsky „perky“ a do ktorých jednoducho žiaden iný lekvár ísť nemohol…

Po presťahovaní na Oravu do Párnice mi bolo ľúto za Širinou aj za cintorínom. Ten tu bol na úplne opačnom konci dediny ako fara s kostolom a chudák ocko mal niekedy v nohách aj päť kilometrov, keď odbavoval pohreb. Aj farská záhrada tu  bola iná – bolo v nej síce tiež pomerne dosť rôznych ovocných stromov, ale gro záhrady tvorili niekoľko egrešových a veľké množstvo rozložitých ríbezľových kríkov. Oberanie týchto maličkých červených a čiernych guličiek bola riadna fuška a okrem našej rodiny často pomáhali aj susedia či príbuzní, ktorí boli vtedy u nás na prázdninách. Obyčajne hneď po raňajkách ako opadla rosa, sme vyfasovali misky a ocko, ako hlava rodiny,  veľký sivý plechový „vajdling“ , a oberali sme a oberali. A pri tom si obyčajne pospevovali…boli sme veľmi spevavá rodina. Ocko mal sýty barytón a začal vždy nejakou nábožnou rannou.  Nepamätám si presne, kedy vyšiel evanjelický slovenský spevník, ale v pamäti mi utkvelo, že sa spievali vtedy piesne ešte v češtine. Mamička mu kontrovala svojím krásnym sopránom a my s bratom sme sa postupne pridávali s rôznymi pesničkami, ktoré sa vtedy dali počúvať v rádiu v socialistickom Československu. Pamätám si Massachusetts či San Francisco, tušiac už vtedy, že ide o preklady „hnusných kapitalistických“ originálov, ktoré sme si ale vypočuli až po Nežnej revolúcii. Neskôr, keď sme už obidvaja spievali v súbore, sme frčali hlavne na pesničkách zo Semaforu, ktoré boli súčasťou nášho repertoáru a spríjemňovali si tak túto neuveriteľne nudnú činnosť.

Vždy večer, keď sme dooberali, ocko išiel k susedom požičať ťažký kovový mlynček na ovocie a s jeho pomocou zmenil červené a čierne plody na  tmavoružovú brečku, z ktorej mamička následne vyčarovala voňavý lekvár. Malé sklené fľaštičky s plechovými viečkami sme potom s bratom nosievali so sebou do Bratislavy na naše internáty. Kedykoľvek, aj v tuhej zime, keď som niektorú z nich otvorila, ovanula ma vôňa leta u nás na fare…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články