„Čo je pravda?“

…pýtala som sa podobne ako kedysi pontský Pilát, keď som včera večer sledovala správy z Izraela…

Izrael som navštívila niekoľkokrát, prvýkrát zhruba pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy k jeho návšteve bolo treba ešte pozývací list, ktorý mi vystavili rodinní známi. Išlo o židovskú rodinu, ktorá  ušla z Poľska po jeho napadnutí nacistickým Nemeckom v roku 1939 a zložito sa dostala z Rakúska až do Uruguaja, kde žili do vzniku štátu Izrael. V päťdesiatych rokoch potom prišli, podobne ako mnohí iní, do „zasľúbenej zeme“ a pomáhali budovať krajinu do jej terajšej podoby.

Ja som bola Izraelom nadšená…užívala som si nádherné biele pláže v Tel Avive, historické uličky Jaffy, záhrady v Haife a neopísateľnú spiritualitu Jeruzalema. Do medzery medzi kameňmi v Múre nárekov som vložila svoje želanie, ktoré sa mi splnilo. Jediné, čo ma počas môjho pobytu iritovalo, bola kontrola detektorom kovov pri vstupe do každej reštaurácie. Pripadalo mi to také akési – neviem to presne vyjadriť – ako keby ponižujúce.

„Čo ťa na tom rozčuľuje?“ pýtal sa ma kamarát. „Je to pre tvoje dobro…ty bombu na sebe nemáš, ale niekto iný mať môže…a táto kontrola môže zabrániť tomu, aby ju použil…“ Mal pravdu, aj keď nie vždy boli takéto kontroly dostatočné. Pár dní po mojom odchode vybuchla bomba na pláži v bare, kde sme chodievali a zahynuli štyria mladí Izraelčania…ktovie, ako sa ju tam podarilo teroristom prepašovať…

Prešlo dvadsať rokov, doba pokročila a metódy teroristických útokov sa stávali čoraz sofistikovanejšími. Aj keď útok na Dvojičky v New Yorku sa stal ešte pred mojou prvou návštevou Izraela, bol to práve Blízky Východ, kde sa to vždy mlelo najviac. Vždy sa našiel nejaký náboženský fanatik, ktorý s výkrikom „Allah Akbar !“ niekde vtrhol a odpálil na sebe bombu alebo postrieľal ľudí na trhovisku, použijúc Kalašnikov – ozaj, ako sa k nemu odstal? Aj teraz sa nechal Putin počuť, že keď USA podporia Izrael, on podporí Palestínu – bohužiaľ, myslel tým nie palestínskych obyvateľov, ale teroristov z Hamasu, ktorých podporoval zbraňami aj doteraz…

Keď pred pár rokmi nastúpil na scénu tzv. Islamský štát, žila som práve v Saudskej Arábii, v kolíske islamu. Zhrozená som sledovala brutálne videá z popráv nevinných ľudí a už vtedy mi bolo jasné,  že ide o pomätených jedincov, ktorým absolútne nezáleží na ľudských životoch, ale ktorí si takýmto spôsobom ventilujú svoje odporné agresívne ego, schovávajúc sa za pláštik viery…

A podobný pocit mám aj z toho, čo sa deje dnes…vnímam, že nikomu z hnutia Hamas skutočne nejde o to, aby sa zlepšil život Palestíncov v pásme Gazy, že je im úplne jedno, či deti hladujú a domácnosti nemajú elektrinu a koľko ľudí zahynie pri odvetných útokoch zo strany Izraela. Ľudovo povedané, všetci Palestínci sú teroristom z Hamasu úplne ukradnutí, ba dokonca nemajú problém ich používať ako živé štíty. Ide im iba o ukážku vlastnej sily, sú hnaní nenávisťou a túžba po pomste. Ak zahynú stovky nevinných palestínskych civilistov, nebude to preto, že Izrael túži zabíjať, ale bude to jednoducho preto, lebo teroristi  veľmi presne kalkulovali s tým, že Izrael vyprovokujú k odvete…

V sobotu ráno sa svet rozdelil na dve polovice – na tých, ktorí podporujú Izrael a na tých, ktorí podporujú Palestínu. Ale Palestína nie je vo vojne s Izraelom, vo vojne je Hamas, ktorý dokázal zmanipulovať milióny, prúdiace do Gazy z celého sveta – áno, aj z Európskej Únie, tak, že neslúžili na rozvoj jej obyvateľstva, ale boli použité na nákup zbraní, ktorými teraz bojujú proti Izraelu.

Je mi veľmi ťažko…mám priateľov v Izraeli, ale mám stále aj moslimských priateľov v Saudskej Arábii, Kuvajte a v Egypte, ktorí sa automaticky stotožňujú s palestínskym bojom za spravodlivosť. Politická kríza, ktorú neboli schopní vyriešiť za päťdesiat rokov štátnici celého sveta, sa nevyrieši za noc a rozhodne nie zbraňami. A tak vyše dvetisíc rokov stará otázka  „Čo je pravda?“ stále nemá odpoveď…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články