Po stopách veľkého menovca…

Tak schválne – viete, ktoré významné osobnosti boli nositeľmi mena Milan, ktoré je dnes v slovenskom kalendári?

Meno Milan dostal môj ocko po slovenskom velikánovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Tradičným menom pre najstaršieho syna v Nosálovskej rodine bolo síce Ján ( ako sa dalo zistiť z rodinného kancionála  z roku 1868), ale najstarší syn s týmto menom zomrel hneď po narodení a tak ocko dostal meno Milan. Jeho rodičia ho z vďaky „sľúbili Bohu“ a tak vyštudoval teológiu a v roku 1955 bol v Modre pri Bratislave ordinovaný za evanjelického farára…

Môj brat Milan sa narodil na Veľký Piatok roku 1958 a meno Milan asi dostal automaticky po ockovi tak, ako ja o tri roky neskôr meno Soňa po mamičke. V čase nášho detstva bolo o Štefánikovi ticho, ako keby ani nikdy neexistoval – okolo zúril socializmus a o jeho zásluhách o vznik Československej republiky nikto ani nepípol. Nebolo sa čo diviť, však okrem iných krajín pôsobil aj v Anglicku a vo Francúzsku, typických to krajinách „ zahnívajúceho kapitalizmu“ a okrem toho bol vzdelaný a scestovaný, čo sa vtedy tiež veľmi nenosilo. Najväčším biľagom ale zjavne bolo, že bol synom evanjelického farára…

Bolo tým pádom celkom logické, že práve evanjelická cirkev si tohto nášho velikána pamätala a na neho nezabúdala. Aj my sme mali doma v knižnici niekoľko kníh a vedeli o ňom celkom dosť. Mojim rodičom a cirkevníkom z malej dedinky Prenčov pri Banskej Štiavnici, kde ocko vtedy pôsobil, sa dokonca podaril husársky kúsok – v auguste 1969 zorganizovali cirkevný zájazd na Bradlo, aby si tu pietnou spomienkou uctili Štefánika pri päťdesiatom výročí jeho smrti.

Monumentálna mohyla z dielne významného architekta Samuela Jurkoviča sa týči na kopci Bradlo v nadmorskej výške 543 neďaleko Štefánikovej rodnej obci Košariská. Má rozmery 96 krát 72 metrov a je  charakteristická štyrmi 12,5 metra vysokými obeliskami. Tieto symbolizujú štyri obete leteckého nešťastia, pri ktorom Štefánik zahynul a tiež štyri krajiny, v ktorých pôsobil. Celý komplex bol dokončený v roku 1928 a bol odvtedy vnímaný ako symbol slobody a samostatnosti slovenského národa…

V čase výletu som mala osem rokov a tak si čo – to pamätám. Napríklad aj to, že chodník k mohyle lemovali stánky s vtedajšími populárnymi púťovými atrakciami ako opičky a loptičky na gumičke, detské pištoľky na kapsle (po takej túžil môj brat, ale naši pacifisticky založení rodičia mu ju odmietli kúpiť), plastové vrtuľky či fotky Winnetua a Old Shatterhanda – fotky Štefánika však v ponuke neboli…

Pamätám si tiež, že sme v tichu vyšli pešo až navrch mohyly, kde sme s pietou položili kvety a potom sa spievala pieseň „Kto za pravdu horí“. Bola vtedy zakázaná a nenašli by ste ju v žiadnom spevníku, napriek tomu ju všetci zúčastnení poznali a pripojili sa k ockovmu mohutnému barytónu a mamičkinmu krištáľovému sopránu. Následne sme zišli dole na Košariská a navštívili evanjelickú faru, kde sa v roku 1880 Štefánik narodil a výlet sa skončil prehliadkou hradu Červený Kameň, odkiaľ sme už cestovali naspäť domov na Prenčov. Noc predtým sme ale strávili v malých „papundeklových chatkách“ pod hradom Beckov a predchádzajúci deň navštívili Piešťany a stihli sa aj povoziť loďou na Sĺňave. Celý dvojdňový zájazd sme absolvovali autobusom, kde som sedela vpredu pri ockovi a občas aj na „hrobčeku motora“  a doteraz patrí k mojim najúžasnejším zážitkom…

Pravdou ale je, že v podstate až teraz nedávno pri sumarizácii bratových spomienok do novej knihy, som si uvedomila, aká úžasná vec sa realizáciou tohto výletu vtedy podarila. V roku 1969, kedy neexistoval internet ani mobilné telefóny a pevnú linku mal málokto, boli moji rodičia a šikovní cirkevníci schopní zabezpečiť dopravu, stravu, ubytovanie i vstupenky pre 45 ľudí. A nielen to, dokázali ešte aj celú akciu „zakamuflovať“ tak, aby sa nikto nepovolaný nedozvedel hlavný cieľ zájazdu – „ozdravný proces v strane a v spoločnosti“, čo bol oficiálny názov pre normalizáciu, už v tom čase klopal na dvere…

A tak dnes, keď už ani ocko ani brat nie sú medzi nami a ja nemám komu zavinšovať k dnešným meninám, píšem tento blog ako akúsi spomienku na nich a na ich veľkého menovca, končiac jedným zo známych Štefánikových výrokov, ktorý ani v dnešnej dobe nestratil svoju platnosť – „Veriť, milovať, pracovať.“

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články