O zodpovednosti, rodičoch a učiteľoch…

Aj keď  tento blog bol inšpirovaný udalosťou, ktorá sa stala na Slovensku, verím, že jeho téma je nadčasová a má čo povedať aj českým čitateľom…

Raz za čas vyhodím blog, ktorý vyzerá, že je o všeličom možnom aj nemožnom…ale verte mi, viem presne, o čom píšem…

Aj teraz viem, že teraz by som najradšej tento blog nepísala…že keby to bolo možné, rada by som vrátila čas, aby v nedeľu večer nevyhaslo päť mladých ľudských životov…na autobusovej zastávke, ktorú päť rokov takmer denne používal môj mladší syn počas štúdia na svojej Alma Mater VŠMU…

Stále si neviem predstaviť tú bolesť, čo teraz cítia matky zabitých študentov…Keď mi pred tromi rokmi ochorel milovaný manžel, prakticky rok som strávila v bolestnej agónii, sledujúc ako mi odchádza pred očami…myslela som si, že sa mi už nič horšie na svete nemôže stať. A potom som si uvedomila, že môže…že mám ešte dvoch synov a strach, že by sa im mohlo niečo stať a oni by odišli v takom mladom veku, ma občas kváril počas bezsenných nocí…

Ale dnes chcem hovoriť o tom, o čom zatiaľ v súvislosti s týmto prípadom nikto nehovoril…áno, spomínali sa zvýšené tresty za požitie alkoholu, zhabanie auta či podobné veci, ale nikto nespomenul prakticky tú najzákladnejšiu vec, ktorú dotyčný vodič postrádal a síce POCIT ZODPOVEDNOSTI. Presne tak, je to jednoduché ako facka – keby bol zodpovedný, tak si za volant po požití alkoholu nesadne…

A tak som rozmýšľala, kde sa vlastne učíme zodpovednosti…učia nás to rodičia doma alebo učitelia v škole? A kto by vlastne mal? A kedy? Keď sme ešte malí či až keď už vieme byť zodpovední za svoje činy?

Vybavila som si pred očami svoje detstvo…moji rodičia boli zodpovední…ocko pracoval, mamička sa o nás starala…obidvaja pristupovali k svojej úlohe maximálne zodpovedne. Ani mňa ani môjho brata ani len nenapadlo, žeby sme si napríklad neurobili domáce úlohy alebo nesplnili drobné domáce povinnosti, ktoré nám boli pridelené…boli sme vedení k zodpovednosti úplne prirodzene, dalo by sa povedať, že až automaticky. A podobne tomu bolo aj v škole…vnímala som, že naše pani – pardón, vtedy súdružky – učiteľky sa zodpovedne pripravujú na vyučovanie, na každú svoju hodinu. A spätne musím povedať, že to rozhodne nemali ľahké…v dedinskej malotriedke, kde boli spojené v jednej triede aj tri ročníky a v každej nejaký prerastený Róm drzého vystupovania, ktorý opakoval aj niekoľko ročníkov, to bol niekedy priam nadľudský výkon…až o pár desaťročí neskôr, keď už som bola sama učiteľkou, som si uvedomila, aké boli statočné a hlavne zodpovedné – chceli nás niečo naučiť a cítili za nás zodpovednosť…

Keď si môj starší syn ako tretiak na gymnáziu robil šoferák, musel mi sľúbiť, že nikdy nesadne za volant pod vplyvom alkoholu. Dnes po dvadsiatich rokoch viem, že slovo dodržal a stále drží…že nemá problém dať si Cocacolu alebo nealkoholické pivo či populárny Radler, že je jednoducho zodpovedný…videl to doma, že jeho otec nikdy v nepil, keď vedel, že bude ešte šoférovať…Exempla trahunt – príklady tiahnu. Mladší syn si robil vodičák až ako 26 ročný a odkedy je otec, je priam extrémne opatrný…stále rieši bezpečnú detskú sedačku, veľké bezpečné auto a myšlienka, žeby si dal alkohol pred tým ako sadne za volant, je mu vzdialené asi ako cesta na Mars – je jednoducho zodpovedný.

Kedy prestal cítiť zodpovednosť šofér zo Zochovej ? A kedy mnohí iní, ktorí sadajú za volant pod vplyvom alkoholu? Kto nás má naučiť zodpovednosti? Rodina alebo škola? A ako je možné, že ju dokážeme stratiť? Že zmizne len tak?

Tento týždeň som opravovala životopis mojej slovenskej študentke v Anglicku…fráza „responsible and reliable“ je niečo, čo je v anglických životopisoch to, čomu sa hovorí „must have“ – že to tam jednoducho musíte mať…že ste zodpovedný a spoľahlivý…Tieto vlastnosti sa v Anglicku vysoko cenia…a ako je tomu inde ? Máme v životopisoch špeciálny „chlievik“ na tento výraz? Alebo to berú budúci zamestnávatelia automaticky, že takí sme? Bohužiaľ, prípad z nedeľného večera ukazuje, že to až tak celkom pravda nie je…že zodpovednosť, ktorú sme možno dostali do vienka s ďalšími pozitívnymi vlastnosťami alebo ktorú do nás vštepili naši rodičia či učitelia, dokáže jednoducho z nášho charakteru zmiznúť… proste sa vyparí…

Na ďalšie príklady nemusíme chodiť ďaleko…len sa pozrime do našej vlády či parlamentu…myslíte si, že je zodpovedné, čo sa tam momentálne deje? Ako si medzi sebou jednotlivci vymieňajú stoličky a zástupcovia rôznych strán vyslovene „kujú pikle“ bez toho, aby cítili čo i len štipku zodpovednosti za svojich voličov, resp. všetkých občanov ? Z môjho uhla pohľadu im absolútne chýba akákoľvek zodpovednosť. Čo si myslíte – chýbali vtedy v škole ?Alebo boli nezodpovední ich rodičia?

Svojím spôsobom mi je ľúto matky muža, ktorý má na svedomí päť nevinných ľudských životov…spytuje si svedomie, kde urobila chybu vo výchove svojho syna? Na koho sa spoľahla, že jej syna naučí zodpovednosti? Na učiteľov v škole? Určite si pamätáte na rôzne výroky, ktoré kedysi behali po internete v zmysle „My máme vaše deti naučiť čítať a počítať…to, že majú slušne pozdraviť, poďakovať a poprosiť, ich máte naučiť vy doma…“ A ako je to teda so zodpovednosťou? Kto je za ňu vlastne zodpovedný ? Rodičia ? Učitelia? My sami? Tí mladí ľudia, ktorí stáli v nedeľu večer na zastávke na Zochovej, boli zodpovední… pricestovali zo svojich domovov, aby mohli v pondelok ráno nastúpiť na vyučovanie na svojich školách. Keď sa to tak vezme, v podstate doplatili za svoju zodpovednosť. Niekto iný totižto zodpovedný nebol…a o tom to vlastne celé je…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články