Ako invalid vidí Invalida...

Včera večer som zhliadla nový slovenský film Invalid a tak sa s vami chcem podeliť o svoje dojmy…

Hneď na začiatku podotýkam, že nemám s nikým žiadnu zmluvu o reklame a že moje hodnotenie je čisto subjektívne…odkedy blogujem, beriem blog ako možnosť promptne tlmočiť svoje zážitky a možno aj tak trochu ako príležitosť utriediť si svoje myšlienky formulovaním ich do viet…robím to spontánne – keď som nahnevaná, tak sa sťažujem, napríklad jeden z mojich prvých blogov o Saudskej Arábii sa volal „Ako ma skoro šľak trafil pri vybavovaní bankového účtu v Saudi“ a doteraz si pamätám, ako som v ňom penila – keď som spokojná, tak chválim a teším sa, že je za čo…

Priznám sa, že som mala z návštevy toho filmu tak trochu obavy…sú veci, ktoré som ešte stále nerozdýchala…jednou z nich je jednoznačný verdikt lekárov o mojej chorobe, ktorý nepripúšťa inú možnosť ako že za nejakú dobu skončím na invalidnom vozíku…tá nejaká doba je zatiaľ neurčitá, môže to byť niekoľko mesiacov alebo niekoľko rokov…nikto nevie…v každom prípade žijem s tým vedomím už skoro dvadsať rokov a moje cestovanie po svete posledných päť rokov je možné práve vďaka použitiu invalidného vozíka na letiskách – inak by som schody tam či veľké vzdialenosti nedala. Preto som si aj chvíľu spytovala svedomie, či to nie v mojom prípade akýsi druh masochizmu, že na ten film chcem ísť, že ma to možno ešte viac rozbije…nikto ma nenútil, rozhodla som sa dobrovoľne…a dnes musím povedať, že som rada, že som to urobila…

Film bol jednoducho skvelý…bol to ten štýl čiernej komédie, kedy sa z chuti smejete, lebo je tam množstvo vtipných scén, lebo máte pocit, že postavy sú skutočne vystrihnuté zo života, že neochotní susedia sú vaši susedia, že s mafiou spolupracujúci veľkohubí arogantní politici sú vaši politici, že nevšímaví vrátnici, nechápaví policajti či namyslená riaditeľka sú presne tie osoby, ktoré ste niekedy vo svojom živote zažili alebo denne zažívate. A že áno, Cigáni – nie žiadni Rómovia – sú živočíšni a necivilizovaní, kradnú, ale vedia byť aj srdeční a ľudskí, teda fungujú tak, ako ste ich vždy vnímali, žiadna uniformita alebo predsudky. Práve vďaka pozitívnym ľuďom, ochotným pomôcť, bol film nádherne vybalancovaný a nevnímali ste len tie negatíva, ale aj pozitíva…

Napriek násilným drsným scénam s množstvom kečupu som sa veľa smiala, hlavne na našej slovenskej realite. Moja prvá reakcia bola, že film je tak trochu naše slovenské Pulp Fiction…s absurdnými scénami, ktoré sa ani nesnažili tváriť, že sú skutočné, s hláškami, ktoré sa určite stanú nesmrteľnými, s postavami, ktoré sú tak ľudské, s reakciami, ktoré sú nám tak vlastné…

Aj keď sa film odohrával v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy bolo prakticky všetko možné, je definitívne nadčasový…prekážky, ktoré sú stavané do cesty dnešným invalidom na vozíkoch, sú stále tu…okrem fyzických schodov či neznížených vstupov na chodníky je tu aj množstvo ďalších zádrheľov, ktoré si zdravý človek neuvedomuje. Sú to napríklad vyvýšené prahy či dvere na výťahu, ktoré sa jedny zatvárajú do vonka a druhé dovnútra…a propó, výťah…asi najsilnejšia scéna z filmu pre mňa bola, keď dotyčný hrdina na vozíku došiel na policajnú stanicu a vrátnik, ktorý sa najprv na neho ani neunúval pozrieť, ho poslal na druhé poschodie a keď sa invalid ohradil, že ako sa tam dostane, tak odvrkol, že je tam výťah…výťah tam skutočne bol, ale bol to tzv. „pater noster“, aspoň tak sme ho kedysi volali…mali sme ho na univerzite, kde to bolo veľmi praktické pre nás študentov naskočiť a vyskočiť, keď sme sa presúvali z posluchárne do posluchárne na rôznych poschodiach…drevené kabínky, pomaly a systematicky premávajúce hore – dole…pevné madlá na stranách, aby ste sa mali o čom pri nastupovaní a vystupovaní zachytiť…ako má takéto niečo zvládnuť invalid na vozíku? Jasne, že sa to nedá…Ľudská nevšímavosť a ľahostajnosť nemohla byť v tomto prípade znázornená lepšie…

Keďže toto nie je odborná recenzia, nejdem tu hovoriť o hereckých výkonoch, réžii či hudbe, na to sú filmoví kritici, ktorí to majú v náplni práce… vyzdvihnem len výkon neherca Zdenka Godlu, populárneho aj v susednom Česku, ktorý nehral, ale jednoducho bol. Ako laik môžem len skonštatovať, že celkovo som vnímala film ako veľmi vydarený, pôsobil vyvážene a nič ma v ňom nerušilo. A pokiaľ bolo hlavným zámerom tvorcov divákov nielen pobaviť, ale prinútiť ich aj zamyslieť sa, ako vlastne žijeme, tak môžem len skonštatovať, že sa im to rozhodne podarilo…