Keď nevidiaci vidia viacej ako vidiaci...

Jeden zo slovenských politikov kedysi povedal, že na Východe nič nie je – ja si s týmto tvrdením dovolím nesúhlasiť…

Východ Slovenska poznám celkom dobre už od detstva. Moja mamička pochádzala z Krompách a strýko s rodinou žil dlhé roky v Košiciach, kým sa presťahoval do Prešova, kde žili aj moji krstní rodičia. Mám to tam celkom prelezené a poznám nielen dotyčné mestá, ale aj rôzne historické objekty či kultúrne pamiatky alebo prírodné krásy. Keď ma po maturite neprijali na žiadnu vysokú školu v Bratislave, tak som po dvoch rokoch márnych pokusov nakoniec odišla študovať na Banícku fakultu Vysokej školy technickej v Košiciach a tak som si spomienky z detstva rozšírila o štyri roky internátneho života práve v tomto meste. Pokračovala som v cestovaní na trati Bratislava – Košice a späť – akurát predtým to bolo na úseku Bratislava – Kraľovany, teraz na úseku Kraľovany – Košice…zážitky však boli veľmi podobné, aj keď o tých písať nejdem – nikto to nevyjadrí lepšie ako úžasné trio Lasica-Satinský-Filip v pesničke „Na trati Bratislava -Košice a späť…“

Minulý týždeň ma na Východ Slovenska zaviali príjemné pracovné povinnosti. Ako spisovateľka som dostala pozvanie usporiadať besedy o mojich zážitkoch z Blízkeho Východu na Slovenskom Východe, konkrétne v Michalovciach, Košiciach a v Levoči. Necestovala som známym rýchlikom z pesničky, naše vlaky jednoducho nedávam pre príliš vysoké schodíky a pre už predchádzajúce nedobré skúsenosti, kedy ma dotyčný objednaný asistent zabudol vo vlaku a nebyť náhodného spolucestujúceho, tak sa nedostanem ani ku kufru ani z vlaku. Autom z Bratislavy to ale tiež nebolo nič moc a keď človek na vlastnej koži, resp. na vlastných kostiach, pocíti chýbajúce úseky diaľnice či zablokované tunely, má potom o čom za bezsennej noci premýšľať…

Prvá beseda bola V Michalovciach v Zemplínskej knižnici Gorazda Zvoneckého, kde som v príjemnej atmosfére dve hodiny štebotala o Blízkom Východe a tešila sa zo záujmu publika a z toho, že dokonca prejavila o mňa záujem lokálna televízia a cítila som sa chvíľu ako „TV star“. Druhá beseda bola v Košiciach, v novo otvorenej pobočke Knižnice Jána Boccatia na Terase, kde bola „plnka“, čiže tak veľa ľudí, že sa zhľadúvali stoličky po celej knižnici len aby ľudia nestáli. Po úvodnej dramatickej polhodinke, kedy to vyzeralo, že knižničný laptop a projektor sa nemajú radi a odmietajú spolu komunikovať, pomohol nakoniec jeden z divákov – nenápadná dievčina, študentka Strednej elektrotechnickej školy. Okrem tradičných senioriek, ktoré sú vášnivými čitateľkami mojich kníh, hlavne románov z arabského prostredia, na besedu prišli totižto aj stredoškolskí študenti z blízkeho Domova mládeže, a bolo úžasné pozorovať, ako ich téma oslovila – keď som povedala, že v Saudskej Arábii má ženích po svadobnej noci právo vrátiť nevestu, ak zistí, že nie je panna, neskutočne ich to pobavilo…

Zlatým klincom celého turné však bola beseda, zorganizovaná Slovenskou knižnicou pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Priznám sa, že som tam išla s malou dušičkou – jednak som si nevedela predstaviť publikum, zložené z vidiacich aj nevidiacich, jednak mám ešte stále v srdci nezahojenú ranu po náhlom odchode môjho jediného milovaného brata, ktorý bol posledných desať rokov tiež nevidiaci a svojimi textami prispieval do rôznych časopisov, vydávaných práve touto knižnicou. Keď so mnou robili rozhovor a chceli odo mňa nejakú spomienku na neho, povedala som, že ešte sa na to ešte necítim, aby som o ňom hovorila. Slzy v očiach som však mala nakoniec z iného dôvodu – keď mi pani z knižnice doniesla niekoľko veľkých hrubých zväzkov a povedala, že sú to moje knihy v Brailovom písme, skoro som sa rozplakala…priam s posvätnou úctou som sa dotýkala vybodkovaných strán a uvedomovala si, aké je to úžasné, že moje knihy sú takto sprístupnené aj nevidiacim…a nielen sprístupnené, ale aj prečítané. Musím povedať, že takú besedu som ešte nezažila…dotyční sa pýtali úplne na všetko a bolo mi jasné, že aj keď nikdy nevideli obrázky, o to viacej pracovala ich fantázia. Bolo to ako z iného sveta…Keď sme skončili, niektorí prišli za mnou a chceli, aby som im podala ruku – chceli ma nielen počuť, ale aj cítiť…Moje pozvanie na besedu prijal aj mladý muž zo Spišskej Novej Vsi, ktorý mal to šťastie, že pred nedávnom navštívil Saudskú Arábiu a doniesol si odtiaľ kompletné oblečenie – teda bielu thóbe aj ghutru, červeno bielu šatku. Tiež po skončení besedy prišli za ním a chceli sa ho dotknúť, ohmatať si ten materiál, aby si vedeli predstaviť, o čom som hovorila. Celou cestou do Košíc som nebola schopná komunikovať a len tíško spracúvala v sebe ten neskutočný pocit vďačnosti a pokory. Až v Košiciach u priateľky som otvorila darček, ktorý som od nich dostala – prekrásnu knihu o diele Majstra Pavla z Levoče, ktorá v sebe kombinovala tlačený text s textom v Brailovom písme a s plastickými reliéfmi oltára…opatrne som po nich prechádzala končekmi prstov a snažila si predstaviť, čo asi vidia oni. A pochopila som, že áno, že sa jednoducho môže stať, že nevidiaci naozaj vidia viacej ako my vidiaci, ktorí sme tak zahltení množstvom rôznym podnetov, že nevieme rozlíšiť, čo má skutočnú hodnotu. A tak si dovolím povedať, že keby na Východe naozaj nebolo nič, iba táto knižnica, je to rozhodne viac než dosť…