Rozprávkový ostrov Burano

Je niečo pred šiestou ráno. Vonku je sviežo a tma. Kráčam pomaly po ostrove, v ruke statív a cez plece foťák. Nikde nikoho. Sem tam sa zastavím, rozložím techniku a nechávam svoje intenzívne vnemy poputovať objektívom kdesi do útrob aparátu. Rozvidnieva sa. Niekoľko mladých mužov začína zberať plné odpadkové vrecia a zametať ulice. Tlačia pred sebou vozík. Robia to rýchle, naučenými pohybmi. Za hodinku, dve, pripláva loď a naloží všetok neporiadok. Majiteľ starej kaviarne na námestí otvára ako prvý, aby sa miestni na ceste do práce zastavili na capuccino… Aj také je Burano.

Pamätám si, ako som pred pár rokmi prvý krát vystúpila z vaporetta na tento benátsky ostrov. Mala som pocit, že som sa ocitla v rozprávke. Teplé, nízke jesenné svetlo dalo vyniknúť žiarivým farbám vôkol mňa. Žltá, modrá, červená, ružová, zelená … hranaté domy s bielo orámovanými oknami a zelenými okenicami, všetky vymaľované ako na obraze bláznivého umelca. K tomu, ako životodarné tepny, úzke vodné kanály, po obvode posiate zakotvenými člnmi. Vôňa čerstvo upečenej pizza Margharita, smažených rýb a spevavá taliančina. Skrátka rozprávka s názvom Vita felice.

Teraz trochu geografie: Burano je malý ostrov v Benátskej lagúne, od Benátok je vzdialený približne 8 kilometrov. Plavba vaporettom sem trvá asi 45 minút. Na 21 ha spevnenej močaristej zemi žije približne 2800 obyvateľov. Vodné cesty rozdelili ostrov na štyri časti, ktoré spája osem mostov. Deviatym sa dostanete na susedné Mazzorbo.

Burano nemá výraznú architektonickú pamiatku, ak teda nepočítame mierne naklonenú zvonicu kostola San Martino Vescovo. Očarí vás svojou mimoriadnou farebnosťou. Farby má pod palcom miestna radnica. Tá dohliada, aby žiaden z domov nevybočil z prísne stráženej koncepcie. Pestré, žiarivé domy boli vraj pomôckou pre miestnych rybárov, ktorí, keď sa unavení večer vracali z rybolovu, ich používali ako navigáciu na svoje kotvište.

Rozprávka o čipkách

Bolo – nebolo, kedysi dávno rybár z Burana vylovil z mora zvodnú sirénu. Krásna siréna sa ho pokúšala zviesť, lákala ho svojim spevom. No keďže bol zasnúbený, milostným návrhom odolal a sirénu pustil. Kráľovná sirén bola ohromená jeho vernosťou. Rozhodla sa, že rybára odmení. Svojim chvostom vytvorila okolo lode penu, ktorá sa premenila na nádherný, jemný svadobný závoj. V deň svadby všetky mladé dámy závideli rybárovej snúbenici nevídanú čipku. Aj oni zatúžili po krajke jemnej ako morská pena. Začali ju tkať, stále tenšou a tenšou niťou dúfajúc, že budú na svojej svadbe tak isto, ako rybárova nevesta, zahalené do hebkej čipky. Tak sa vraj naučili buranské ženy umeniu čipkárstva.

Iná historka spája rozvoj čipkárstva s Leonardom da Vinci. Leonardo kúpil niekedy v roku 1481 krásnu krajku v ďalekom cyperskom mestečku Pano Lefkara pre hlavný oltár milánskej katedrály. A práve tá vraj inšpirovala buranské ženy…

V 16.storočí bolo čipkárstvo hlavnou komoditou malého ostrova. Pre veľký dopyt medzi vysokou francúzskou šľachtou zamestnal pár benátskych krajkárov kráľ Ľudovít XIV. priamo na svojom dvore.

Kto chce o čipkách vedieť viac, všetko sa dozvie v Museo del Merletto na námestí. A kto by sa chcel naučiť krajky vyrábať, nájde tu čipkársku školu s melodickým názvom La scuola dei Merletti di Burano.

Pravá čipka ručne vyrábaná je veľmi drahá, jej výroba trvá niekedy celé mesiace. Strojových napodobenín sú plné obchody. No nekúp to.

Vita felice

Na ostrove nie je žiadny hotel, ak sa tu chcete ubytovať, tak u miestnych. Napríklad u sympatickej maliarky a fotografky Ornelly. Prenajíma dom, v ktorom vyrastala. Je plný jej obrazov a fotografií ostrova. Privíta vás usmiata, porozpráva o detstve, otcovi, rybárčení a maľovaní, poradí akú appku treba na cestovné poriadky vodnej dopravy. A vy sa tu po chvíli cítite trochu ako domáci.

Do benátskych končín sa vyberám zásadne hlboko mimo sezónu. Na Burane sa vtedy sa dá oddýchnuť od preplnených Benátok. Potúlať sa farebnými uličkami, dať si v trattorii špeciálne risotto de gò, čo je krémová ryža varená v silnom rybacom vývare s kúskami ryby gò (Gobius niger, po našom hlaváč čierny), alebo len cappuccino s miestnymi maslovými keksíkami bussolà.

A potom sa trebárs linkou č.12 odviesť na ostrov Torcello a chvíľu rozjímať v katedrále Santa Maria dell’Assunta zo 7.storočia pred mozaikou Posledného súdu a Panny Márie na podklade z čistého zlata. Dať si na terase kaviarne Al Trono di Attila kávičku a sledovať, ako stúpa voda, až sa na niekoľko hodín žiaden čln popod nízky most nedostane.

K večeru si kúpiť v malom obchode jedno, či dve šumivé na neskoré posedenie s priateľmi v obývačke vášho dočasného farebného domova,

Ak ste na Burane neboli, choďte. Snáď sa aj vám tie zvuky, vône a vôbec, atmosféra tohto rozprávkového ostrova, usadia v šuplíku príjemných spomienok.

Všetky obrázky si môžete pozrieť v mojej webovej galérii.