Keď sa učitelia správajú ako deti

Keď sa učitelia správajú ako deti

Kedysi som bol blogerom na idnes.cz, kde som predovšetkým dával svoje fotoblogy. Dokonca som sa stal potom aj VIP blogerom, ale raz som to aj vrátil na protest proti niektorým blogerom a diskutérom, ktorí podľa mňa nepatrili do tohoto média. Bolo to ešte před érou Facbooku, kde práve idnes.cz a jej diskusie, hrali v podstate rolu presne sociálnej siete. Už vtedy sa niektorí diskutéri aj blogeri správali tak, že som si hovoril, že to ide až za hranu toho, čo by malo byť vo verejnom priestore prípustné.

Väčšina z blogerov z mojej éry už skončila, aj diskutéri sa porozliezali, ale pár ich tam ostalo. A práve aj tým, aj tomu, čo mám na srdci, by som sa chcel venovať. Už minule som písal článok o slobode slova a sebareflexii, kde som poukázal na to, ako je dôležité, aby človek mal dobrú sebareflexiu aj dobrý vývoj, aby potom jeho správanie neskĺzavalo do extrémov.

Na tom blogu stále pôsobia dvaja učitelia, ktorých správanie je fakt až neuveriteľné vzhľadom na to, že sa podieľajú na vzdelávaní mladých ľudí. Vždy tvrdím, že ten, kto vedie iných alebo ich vzdeláva, by mal mať fakt dobrú sebareflexiu, pretože ak ich vzdeláva a dokonca aj hodnotí, mal by byť čo najviac objektívny a mal by teda byť aj emočne vyrovnaný. Ten, kto nemá dobrú sebareflexiu a teda nedokáže dobre zhodnotiť ani sám seba, ťažko môže dobre hodnotiť niekoho iného.

Plus, ak k tomu pridám ešte jasné poznatky z Transakčnej analýzy, ktorá jednoduchým spôsobom popisuje, ako sa správame pri akejkoľvek komunikácii s inými osobami, vyjde vám skutočne tristný obraz týchto „pedagógov“.   Transakčná analýza totiž hovorí o troch základných stratégiách, ktoré používame v komunikácii s inými ľuďmi. Tieto komunikačné stratégie sú:

Rodič

Partner

Dieťa

Komunikačná stratégia Rodič

Rodič má dve komunikačné polohy a obe sú dominantné. Buď je to direktívna poloha, kde dotyčny komunikuje z pozície sily, určuje, prikazuje, kontroluje, trestá, hodnotí. Stavia sa teda do role akéhosi určovateľa, jasného a odhodlaného človeka, ktorý jediný má svoju pravdu. Je to jednoznačne individualistická stratégia, nepripúšťajúca akýkoľvek omyl.

Druhou komunikačnou polohou Rodiča je jeho ochraniteľská rola. V tejto roli podporuje, chráni, stará sa o druhú stranu. Len, je to zase z akýchsi zištných, individualististických pohnútok, aby dokázal svoju dominanciu. Človek, ktorý sa totiž správa komunikačne ako Rodič z hľadiska tejto Transakčnej analýzy, totiž považuje automaticky všetkých ostatných ľudí okolo seba za Deti. Dokonca za malé Deti a preto je tu on, ktorý ich predsa dokáže usmerniť, riadiť, viesť, chrániť.

V podstate túto stratégiu majú vždy diktátori, manipulátori a neomylní ľudia. Ak sa niekto správa takto, tak má jednoznačne pokrivenú sebareflexiu – to znamená, že sa výrazne preceňuje a nevšíma si slabých stránok, ktoré má. Rodičia na spätnú väzbu reagujú podráždene, povýšene, zľahčujú ju a nesúhlasia s ňou, ak ich totiž len nechválite. Rodičia často skĺzavajú do emotívnych reakcií (väčšinou agresívnych) a to preto, že nemajú svoje emócie pod kontrolou. Komunikácia s Rodičom teda hrozí buď konfliktom alebo podriadením sa jeho stratégii. Je to teda neustály boj, v ktorom nikto nevyhráva, naopak prehrávajú všetci.

Rodič nemá dobrú sebareflexiu aj preto, lebo všetky negatívne hodnotenia na svoju osobu v podstate neprijíma, nechce o nich počuť alebo ich prehliada. Naopak, má veľmi rád pochlebovanie, aký je dobrý, skvelý, úžasný. A preto sa takýto človek začína postupne obklopovať ľuďmi, ktorí mu nedávajú úprimnú a objektívnu spätnú väzbu, ale len pochlebovačmi, ľudmi podobnými ako je on alebo ľuďmi, u ktorých absentuje kritické myslenie tiež (v tejto kapitole sú to Deti). Výsledkom je totálne pokrivený pohľad, ktorý má takýto človek sám na seba.

Ak dospelý človek reaguje ako Rodič, tak z hľadiska teórií traumy tento človek má za sebou nejakú formu traumy alebo nenaplnenej potreby. Zdravá časť Psýché nemá potrebu manipulovať, pôsobiť nadradene, stavať sa do role autority, ktorá všetko vie a všetko určuje. To robia ľudia, ktorí skutočne si tou svojou nadradenosťou kompenzujú nejaké nedostatky, ktoré vo svojom života mali alebo majú.

Komunikačná stratégia Partner

Komunikačná stratégia Partnera je jednoznačne zameraná na dohodu, spoluprácu, hľadanie kompromisu, počúvaniu druhej strany, dávaní priestoru. Partner sa nesnaží o dominanciu, naopak hľadá optimálne riešenie, skoro výhodné pre obe strany. Nie je to stratégia boja, Partner sa správa vo väčšine prípadov asertívne, dokáže uznať protiargumenty a fakty, dokáže svoje emócie držať pod kontrolou vo väčšine situácií, kde sa nachádza.

Partner má dobrú sebareflexiu, snaží sa načúvať a prebrať si spätnú väzbu tak, aby sa z nej poučil a aby potom vedel o svojich silných a slabých stránkach. Vie si tieto stránky aj priznať, nemá problém o tom hovoriť. Dokáže spätnú väzbu ako prijať, tak aj dávať a snaží sa byť čo najviac objektívny (to znamená jeho hodnotenie je založeneé primárne na faktoch, má dobré kritické myslenie).

Ak je Partner v nejakej vedúcej roli (alebo vychováva iných), tak je prirodzenou autoritou. Vie dobre a objektívne zhodnotiť ľudí na základe faktov, vie sa k nim správať tak, aby mali pocit, že takému človeku môžu dôverovať. Ľudí na druhej strane rešpektuje a snaží sa ich pozitívnym spôsobom viesť.

Komunikačná stratégia Dieťa

Dieťa reaguje hlavne emotívne. Vždy to ukazujem na príkladoch úplne malých detí alebo detí v pubertálnom veku. Detské reakcie sú buď agresívne alebo naopak submisívne, podľa toho ako sa k dieťaťu v jeho detstve pristupovalo. V tejto komunikačnej stratégii tento človek veľmi často „rebeluje“ – svojou tvrdohlavosťou, neústupnosťou, neochotou niečo urobiť, svojim vzdorom. Presne ako dieťa, ak sa mu niečo nepáči.

Dieťa nemá aboslútne dobrú sebareflexiu, na spätnú väzbu reaguje podráždene, zľahčuje ju, veľmi často ju nechce ani počuť. Z hľadiska teórií traumy hovorím, že títo ľudia nedostávali dobrú spätnú väzbu od najbližších autorít (rodičia, učitelia, šéfovia) a preto ich pohľad samých na seba je neuveriteľne pokrivený. Na každú dobre mienenú kritiku ich osoby, Deti reagujú veľmi podráždene, trucujú, skáču z jedného extrému do druhého (od agresivity k nekomunikovaniu a stiahnutiu sa), ich emócie sú totálne nevyrovnané. Dosť často sa ukazuje, že je to aj kvôli tomu, že boli trestaní aj za sebemenšiu chybu a tak ich obrannou stratégiou bol buď útok alebo naopak stiahnutie sa.

Tým, že Dieťa nemá dobrú sebareflexiu, nevie dobre zhodnotiť samo seba, obklopuje sa teda ľuďmi, ktorí mu to budú zrkadliť – podobne zmýšľajúci ľudia, ktorí majú takisto absenciu kritického myslenia, nevedia správne vyhodnocovať situácie a správanie sa ľudí. Vzniká tak kolobeh toho, že takíto ľudia sa obklopia iba svojimi pochlebovačmi a nesnažia sa počúvať ľudí, ktorí sa správajú ako Partneri, lebo im jednoducho neveria. To znamená, že všetky faktické poznámky prehliadajú alebo ich nechcú počuť. Majú potom tendencie vytvárať o týchto ľuďoch obraz ako o tých, ktorí ich šikanujú, stalkujú, hovoria o Uličných výboroch a podobne. Bohužiaľ tým sa v očiach týchto ľudí stávajú ešte väčšími Deťmi.

Ak sa dospelý človek správa ako dieťa, tak je tam jednoznačne nejaká trauma alebo nenaplnená potreba, dospelý človek skutočne nemá potrebu zo seba robiť obeť ani nezvládať svoje emócie. Tým, že teda títo ľudia nemajú dobrú sebareflexiu – to znamená, že nedokážu objektívne zhodnotiť ani sami seba, len veľmi ťažko dokážu potom dobre a objektívne zhodnotiť ľudí okolo seba.

Keď sa učitelia správajú ako Deti

No a dostávame sa k tomu, prečo sa títo ľudia potom na blogu idnes správajú ako Deti. Každý písomný prejav, v podstate každý článok, každá reakcia hovorí, že títo ľudia majú pokrivenú sebareflexiu, absenciu kritického myslenia a reagujú na každý náznak fakticky mienenej poznámky podráždene.

Otváranie diskuzií, zatváranie diskuzií, trucovanie, neustálé vypisovanie adminom, sťažovanie sa na šikanu a stalking (ktoré ale vôbec šikanou a stalkingom vôbec nie sú), vyvolávanie konfliktov, nálepkovanie tých, ktorí na ich nedostatky dokážu poukazovať, nechať si pochlebovať od ľudí, u ktorých sa inteligencia a schopnosť kritického myslenia limitne blížu ku nule – to všetko sú znaky týchto ľudí, ktoré sú samozrejme viditeľné. A ten, kto ich vie aj interpretovať, tak mu je jasné, že títo ľudia sa skutočne správajú ako malé Deti.

Najhoršie je na tom to, že títo ľudia sú v školstve a majú vychovávať nové generácie. Jednak si myslím, že takíto ľudia nemajú absolútne autoritu u detí a študentov, pretože predstava, že sa budú inak správať na blogu idnes a inak v škole, je dosť mizivá. Ak aj áno, tak potom aj tu je otázka, prečo majú potrebu hrať dve alebo niekoľko rolí. A potom si kladiete otázku, ktorá je tá ich pravá rola.

Ono stačí sa pozrieť na učiteľku z Prahy, ktoré svojim žiakom rozprávala klamstvá a nepravdy o konflikte na Ukrajine. Ak sa pozriete na ňu samotnú a hlavne na jej vyjadrenia, tak jednoducho máte jasný obrázok toho, že tento človek nemá absolútne žiadnu sebareflexiu, nevie ovládať svoje emócie a nemá ani dobré kritické myslenie. Podľa prieskumov je podobných učiteľov na školách v Českej republike asi 10%. Na Slovensku je to číslo bohužiaľ ešte desivejšie (podľa prieskumu z roku 2018 je toto percento akoro 50%).

Potom sa vôbec nedivím, že učitelia majú problém s tým, aby podľa najnovších trendov začali deti a študentov hodnotiť nielen známkou, ale napísali písomné hodnotenie, ako sa skutočne správa, aké má silné stránky a aké má príležitosti pre zlepšenie, kde vidia jeho potenciál. Takíto pedagógovia, ktorí nedokážu ohodnotiť ani sami seba, veľmi ťažko dokážu dobre ohodnotiť a objektívne napísať toto o svojich zverencoch. A toto by mali potom rodičia detí v škole jasne vyžadovať. Verím, že by sa potom školstvo celkom prečistilo.

Kým však nebude snaha vedenia škôl takýchto pedagógov v prvom rade usmerňovať a napravovať ich správanie, tak potom takíto ľudia s pokriveným pohľadom na svet, budú neustále otravovať verejný priestor svojimi pokrivenými pohľadmi. A keďže sa tieto frustrácie u týchto ľudí budú stupňovať a stupňovať (až často prerastajú v extrémne správanie, čo sa ukazuje aj teraz), tak sa ani nedivím, že sa čoraz častejšie budú dostávať do konfliktov s najbližšími autoritami alebo systémom. Otázka je, či im to niekedy dôjde, že chyba nie je v ich okolí ani v systéme, ale v nich samotných. Zatiaľ to u zmienených ľudí fakt pochybujem.

Marián Béreš

máj 2024

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články