Lisabon vo vianočnej nálade

Hoci sme si my „dolniaci“ na Slovensku zvykli na vianočný čas bez snehu, ten lisabonský bol predsa len iný. Cez deň je tu príjemne, často aj viac ako 15 stupňov a aj večer sa dá sedieť vonku. Napríklad v bare Rooftop na strešnej terase hotela… Je tma. Krásna Maria Dolores spieva hlbokým hlasom melancholické fado. V diaľke svietia obrysy hradu Sao Jorge, čašník lenivo roznáša Caipirinhu a Mateus Rose. A vo vzduchu je nálada, ktorej Portugalci hovoria saudade.
Felicidades, Lisboa!

Niečo na tom Lisabone bude…

Miesto pri ústí rieky Tejo, kde leží Lisabon, bolo obývané už okolo roku 1000 pred Kristom. Usídlili sa tu Feničania, neskôr Kartáginci, potom Gréci, Rímania, Suebi a po veľkom zemetrasení v roku 472 Vizigóti. Po 250 rokoch dobyli Lisabon moslimskí Maurovia a neskôr sa stal súčasťou Cordobského emirátu. Karty tu zamiešali aj Gálijci a dokonca aj nórski križiaci. Portugalcom patrí až od roku 1147, kedy mesto získali počas reconquisty.

14. storočie bolo k Lisabonu kruté. Najprv ďalšie zemetrasenie v roku 1344 spustošilo takmer celé mesto a epidémia moru v 1348-1349 zabila tretinu obyvateľstva. Zem sa pod Portugalskom zatriasla ešte raz. 1.11.1755 bol Lisabon zničený devastujúcim zemetrasením a následnou vlnou tsunami. Malo silu 8,7 – 9,0 Richterovej stupnice. Otrasy bolo cítiť v celej Európe a severnej Afrike. Odhaduje sa, že prinieslo 100 000 obetí na životoch. Bola to tak tragická udalosť, že na ňu reagovali mnohí filozofi a umelci. Voltaire v reakcii na zemetrasenie napísal Poème sur le désastre de Lisbonne (1756).

No Lisabon má ohromnú vôľu prežiť. Ako Fénix vstal z popola a za 260 rokov rozkvitol do veľkolepej metropoly, kde sa nenásilne prelínajú staré zvyky a história s modernou kultúrou.

Praça do Comércio

Na Praça do Comércio (Obchodné námestie) stojí 72 metrov vysoký vianočný strom. Je to vysvietený kužeľ, ako všetky vianočné stromky v Lisabone. No tento je najvyšší. Môžete si v ňom posedieť a spraviť selfíčko. Budete zelení, ako Grinch 🙂
Námestie má štvorcový pôdorys v štýle francúzskeho „place royale“, otvorený na rieku Tejo. Impozantný víťazný oblúk tvorí prechod na Rua Augusta, hlavnú tepnu starého mesta. Virtutibus maiorum ut sit omnibus documento. (Nech sú cnosti tých najväčších príkladom pre všetkých.)

Elevador de Santa Justa

Keď sa vydáte po Rua Augusta, narazíte na Elevador de Santa Justa. Je to 45 metrov vysoký výťah, ktorý spája štvrť Baixa s omnoho vyššie položeným námestím Largo do Carmo. Železná konštrukcia v neogotickom slohu je bohato zdobená a trochu pripomína Eiffelovu vežu. Preto sa mnohí mylne domnievajú, že autorom je Gustave Eiffel. Ale nie je to tak. Konštruktérom projektu je portugalec francúzskeho pôvodu Raoul Mesnier du Ponsard, ktorý sa zrejme osobne s Eiffelom ani nepoznal.

Z vyhliadkovej plošiny je krásny výhľad na Lisabon aj rieku. My, čo máme strach z výšok, hore trpíme, lebo veža sa jemne kníše a podlaha najvrchnejšej časti akoby sa prepadávala. Alebo sa mi len podlamovali kolená? Ten výhľad za trochu nepríjemného pocitu ale stojí.

Pozornosť upútajú aj ruiny kláštora karmelitánov – Convento do Carmo. Kláštor bol pri zemetrasení zničený, obnovené bolo iba jedno krídlo. Dnes v ňom sídli ústredie Portugalskej národnej gardy. V lete sa v ruinách konajú rôzne koncerty. Je tam totižto výborná akustika.

Elétrico 28

Lisabončania si potrpia na pekné výhľady. Tým, že mesto leží v kopcovitom teréne, nie je o ne núdza. Na Miradouro de Santa Luzia sa vyvezte ikonickou električkou číslo 28. Drevená dáma v rokoch rachotí po stredovekých úzkych uličkách štvrte Graça, Baixa, Alfama až na vrch štvrte Chiado. Míňa staré domy vykachličkované typickými azulejos, malé námestia, kostoly a vyhliadky. Radosť sedieť pri okne, ak sa nájde miesto.

V električkách býva zvyčajne plno. Dajte si v nich pozor na všadeprítomných vreckárov. A nielen tam. Ja som mala tašku ledabolo prehodenú cez plece a starenka sediaca pri mne mi posunkami naznačila, aby som si ju dala bezpečnejšie a kývla na mladíka, ktorý stál neďaleko mňa.

Ďalšou „električkovou atrakciou“ je pozemná lanová dráha Elevador da Glória. Premáva z námestia Restauradores do štvrte Bairo Alto po trati so sklonom 17,7%. Keď som tam bola, nejazdila pre nehodu s nepeknými následkami. Uff.

Castelo de São Jorge

Ďalší parádny výhľad na mesto je zo zrúcanín hradu Sv. Juraja. Castelo je komplex hradieb, veží a záhrad. Určite stojí za návštevu.
Viaže sa k nemu legenda o statočnom rytierovi menom Martim Moniz.

Martim Moniz bol rytierom šľachtického pôvodu, ktorý bojoval v kresťanskej rekonkviste pod vedením portugalského kráľa Afonsa I. Ubehlo už veľa bezútešných dní, čo spolu s križiakmi obliehali lisabonský hrad. Martim si v jednej chvíli všimol, že blízka hradná brána je odchýlená. Duchaprítomne k nej priskočil a vlastným telom zabránil, aby vchod Mauri úplne uzatvorili. Udatný rytier zahynul, no ostatní križiaci vtrhli do hradu a zmocnili sa ho.

Na jeho počesť bol vchod nazvaný Porta de Martim Moniz (Brána Martima Moniza).

Vo vianočnom šate

Vráťme sa ale k vianočnej téme. Centrum Lisabonu je ozaj pekne vyzdobené, všade svetielka, vianočné stromy, na námestiach stánky s klasickým vianočným tovarom. Čo ma však udivilo, bola celkom „nevianočná“ nálada v okolitých mestečkách a dedinách. Prešla som autom z letiska Faro do Lisabonu po pobreží a veru nemala som pocit, že Vianoce sú za dverami. Netuším prečo, veď Portugalsko je silne katolícka krajina. Viac ako 84% populácie sa hlási k rímskokatolíckej cirkvi. A uctiť si božie narodenie slávnostne, je v našich končinách zvykom. A o komerčných zvykoch obchodníkov nehovoriac.

Pastéis de Nata

Nezabudnite sa zastaviť na kávu (nazývaná „bica“) a koláčiky Pastéis de Nata.

Pastéis de Nata začali piecť okolo roku 1820 rádové sestry z kláštora hieronymitov – Mosteiro dos Jerónimos – v lisabonskej štvrti Belém. Preto sa im niekedy hovorí Pastéis de Belém. Tejto dobrote vďačíme tomu, že v kláštore sa škrobili habity vaječnými bielkami. Sestrám bolo ľúto prebytočné žĺtky vyhadzovať, tak vymysleli chutné koláčiky so žĺtkovým krémom, ktoré sa stali doslova národným zákuskom.

Na 12 koláčikov budete potrebovať:

500 g lístkového cesta
200 ml smotany
100 ml mlieka
5 žĺtkov
3 lyžice cukru
2 lyžice hladkej múky
kúsok celej škorice
kôra z jedného citrónu

Lístkové cesto rozdelíme na 12 štvorcov a vložíme do formy na muffiny. Prstami vytvarujeme košíčky.
Vo vodnom kúpeli prešľaháme všetky ostatné ingrediencie až do zhustnutia. Vyberieme škoricu a necháme čiastočne vychladnúť. Rozdelíme do pripravených košíčkov a pečieme cca 15 minút pri teplote 200 stupňov. Nakoniec ich pod grilom necháme zvrchu trochu pripiecť.

Lisabon toho ponúka oveľa viac, ako som tu spomenula. Ak bude priaznivejšia doba na cestovanie, choďte si ho pozrieť. Myslím, že nebudete ľutovať.

Museu Nacional dos Coches

Skoro by som zabudla ešte jeden typ – Národné múzeum kočov vo štvrti Belém. Napočítala som v ňom približne 60 veľkých exponátov z 16.-19.storočia. Je to jedinečná zbierka bohato zdobených kráľovských vozov, lisabonských patriarchov a šľachticov. Unikát je koč pre pápeža Klementa XI. s bohatou ikonografiou v pozlátenom dreve. Až keď som sa k nemu postavila, som zistila, aký je obrovský.

Boas festas e feliz ano novo!

Všetky obrázky z Lisabonu si môžete pozrieť v mojej webovej galérii: Olá Portugal

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články