O odvahe postaršej dámy
Stále mi vŕtalo v hlave po Tomášovom maile, čo vlastne napísať… medzi toľkými múdrymi ľuďmi na Blogosfére je to pre mňa ťažká úloha. A hanbu si urobiť nechcem 🙂
Minulý rok bol ten dvanásty do tuctu, čo som začala pracovať v bankovníctve. Z obyčajného poradcu na prepážke som sa pomerne rýchle, ani neviem ako, vypracovala na top predajcu, riaditeľa malej pobočky, riaditeľa väčšej pobočky, vedúceho tímu a skončila som na poste regionálneho manažéra. No čím som vyššie stúpala na kariérnom rebríčku, tým som bola nespokojnejšia. Spoznávala som, o čom je vlastne bankovníctvo. Ako pramálo ide v skutočnosti o dobro klienta a usmievavé dámy na prepážke sú len zelené, oranžové a červené čísla v tabuľke plnenia až prehnane ambicióznych plánov. „Viac pôžičiek musíte predať, ešte viac nabádaj klienta, nech si splní svoj sen. Málo máte investícií, čo sa nepýtate klienta, kde má svoje peniaze uložené? Prečo tak málo nových účtov, málo hypoték, a ako to, že si tento mesiac nepredal žiadne životné poistenie????“
Nekonečné, o ničom nehovoriace porady plné naučených manažérskych fráz, ústredie, čo predpisuje už beztak vystresovaným chudákom v pobočkovej sieti kvantá telefonátov klientom, stretnutí, finančných analýz a čojaviem čoho. Šéf, ktorý dookola vykrikuje „Keď to nefunguje, chyba je vo vás, zmeňte svoj štýl riadenia!“ a pritom sám ide vo svojej vyoranej brázde bez zmeny už roky…
Možno trochu paradoxne, mi zákerný covid pomohol. Banka sa totiž chytila príležitosti, ako neprísť o svoje zisky a počas pandémie začala masívne optimalizovať stavy zamestnancov. No a čo, že je ťažká doba a kopec prepustených bude mať možno existenčný problém. Akcionár chce svoje prachy. Moja stolička pod zadkom tiež bola zrušená. Aby som bola spravodlivá, banka mi ponúkla iné, primerané miesto.
Asi poznáte ten pocit, keď urobíte správne životné rozhodnutie. Naraz nastane kľud, nepokoj duše aj mysle zmizne, chrbát sa vystrie, ako keď zložíte z pliec ťažký batoh a okolie si myslí, že ste sa zbláznili, lebo huba je furt natiahnutá do priblblého úsmevu.
Vo veku, keď už mám polstoročnicu za sebou, v čase nastupujúcej ekonomickej krízy a zúriacej pandémie, som sa začala obzerať za novou prácou. Nebolo to jednoduché, desiatky firiem sa tvárilo, že som im vlastne ani žiadnu žiadosť s CV neposlala. No tento príbeh skončil happyendom. Zamestnanie mám mimo bankovníctva a teším sa. Stratila som pár peňazí na výplate, ale získala som oveľa viac. Dobrú prácu, fajn kolegov a ako bonus, čas na milované fotenie.
Ďakujem veľmi pekne za to, že môžem do Blogosféry prispievať a za čas, ktorý venujete mojim príspevkom. Som tu medzi Vami rada.
Prajem Blogosfére do ďalšieho roka kopec kvalitných článkov, podnetné diskusie a teda… na zdravie!
S úctou, Ida
No a keď sme už pri tom fotení … 😀 pridávam 12 obrázkov toho bláznivého roka:
Milá Ido, taky jsem vášnivá fotografka, je to úžasný koníček, který mě baví už roky. Sem na blogosféru ale spíš píšu texty ze života, když to na mě přijde, tvořivá psací nálada. Tomášovo téma jsem vzala jako hozenou rukavici, přemítala jsem nad tím jednou nad ránem, taky se to týká hodně práce, zažila jsem několik změn. V obou zaměstnáních ale zaznívalo, nepsat o tom na sociální sítě, nic fotit, chráníme soukromí děti (ZŠ a poté Klokánek), tak trpím vnitřní autocenzurou… ale třeba to taky nějak dám. 🙂
Milá Ida, ďakujem za blog, a držím palce, nech sa vám darí. Ja som zmenila život tiež už ako „postaršia dáma“, keď som odišla zo Slovenska do Anglicka na vrchole úspešnej divadelnej kariéry vo veku 46 rokov a dva roky robila nanny a učila sa angličtinu, aby som si splnila svoj sen a mohla tam pôsobiť ako „Drama teacher“. Nakoniec som sa vydala za anglického architekta a odišla s ním na Blízky Východ a už nikdy sa nevenovala ani divadlu ani tvorivej dramatike, zato som začala písať a to jediné mi po jeho smrti pomohlo prežiť. Život si s nami… Číst vice »
Velký obdiv. Myslím, že Jan dole řekl vše.
To postarší bych vypustil, jsi o hodně mladší než já a to Dáma zvýraznil, protože jsi dáma s velkým D! A jsem rád, že jsme tu společně oba. Krásnou neděli
Honzi, díky moc, aj za to že tak roztomilo preháňaš, aj hlavne za to, že si bol iniciátorom mojej blogovacej éry. Aj Tebe krásnu nedeľu
Ty pocity uvolnění a klidu, které člověkem prostoupí, se penězi nedají zaplatit. Už se těším na blog o zážitcích z vašeho nového života.
Vďaka Hano, ako pekne to znie … nový život. Snáď bude užitočný a potom bude aj plný zážitkov. Skúsim sa o ne podeliť. Ešte raz díky.
Milá Ido, díky za blog. A gratulace k odvaze začít jinak a jinde, zní to banálně, ale málokdo je toho schopen. Zrušit své stereotypy, vydat se jinam….oh, klobouk dolů. A díky za fotky, už se těším, jak zase vyrazím na Slovensko, které je pořád mojí vlastí a navždy tak zůstane.
Nebolo to veru jednoduché, ani rozhodnúť sa, ani to neznámo, čo ma čakalo. Ale asi najodvážnejšie považujem rozhodnutie v mojich 33 rokoch, keď som opustila dobrú prácu a odišla do Portugalska na dva roky na skusy. Len tak, bez ničoho… To bola jedna z najväčších lekcií v mojom živote.