O „post-covid“ kúpeľnom pobyte

Sedím v hotelovej kaviarni pri kávičke a do tabletu lapám myšlienky a dojmy z posledných dní. Okrem mňa a barmana tu niet nikoho. Pacienti sa rozutekali po procedúrach alebo sa túlajú po vonku, zhlboka dýchajú svieži tatranský vzduch a obdivujú zasnežené končiare.

Na 10 dňový „post – covid“ pobyt v kúpeľoch vo Vysokých Tatrách som nastúpila v prvý deň uvoľňovania opatrení. Zabookovaný som ho mala asi tri týždne vopred. Už je to 5 mesiacov odkedy som bola chorá, a stále sa necítim vo svojej koži. Mám permanentnú nádchu, kýcham častejšie, ako trpaslík Hapčí a hlboký nádych mi tiež veľmi nejde. Okrem toho som už zdeptaná, že som vlastne tých 5 mesiacov nebola ďalej od domu, ako 20km. Náš okres je fakt malý.

Pobyt sa začína klasicky – test (alebo očkovací preukaz), zmeranie teploty, ubytovanie, obed a vstupná lekárska prehliadka. Pri nej kúpeľný lekár predpíše 24 rôznych procedúr a hejsa hopsa, ozdravovanie začína.

Opatrenia

Kúpele fungujú v trochu inom režime, ako bežné hotelové prevádzky. Pobyt je (tu konkrétne) pre samoplatcov minimálne na 10 dní, a treba od lekára odporučenie. Ja som pri objednávaní poslala mailom lekársku správu z nemocnice, na základe ktorej mi 10 dňový pobyt „odobrili“. Zatiaľ to platí aj po uvoľnení opatrení.

Vo vnútorných priestoroch je povinný respirátor, vo výťahu smieme byť iba dvaja. V jedálni treba mať respirátor pri naberaní polievky (tú si berie každý sám z veľkého chafingu), alebo čapovaní nápojov. Raňajky nie sú na spôsob bufetových stolov, ale sú podávané tak, ako obedy aj večere. Jedlo je chutné, akurát čerstvej zeleniny a ovocia je poskromne. Sedí sa spravidla po dvoch. Hostia sú rozdelení na dve stravovacie smeny. Tí na druhej si bohužiaľ sadajú k neutretým stolom, čo zamrzí.

Hotelový bar je otvorený len do 17tej (ach, tá pandémia! 😊), inak do 20,00 hodiny. Zatiaľ je to bez tradičnej kúpeľnej zábavy, vystúpení rôznych hudobníkov a inej kultúry. So štipkou nadsázky môžem skonštatovať, že sa „zábava“ presunula na izby, lebo nádoba na sklenený odpad na chodbe sa zapĺňa… Haha, ako píšem tieto riadky, bol si tu v bare starší pán požičať vývrtku. 😉

Procedúry

sú zamerané najmä na dýchacie ústrojenstvo. Inhalácie (inhaluje sa Vincentka), oxygenoterapia, dychové cvičenia, biolampa, nosová sprcha, ale aj masáže, rôzne kúpele – suchý uhličitý, perličkový, vírivý. Rašelinové obklady, elektroliečba, nordic walking… Výber je pomerne bohatý. Načasované sú prevažne na doobedie, tak som mala dosť času do večere chodiť po vonku s fotoaparátom.

Nad Starým Smokovcom je procedúra 😊 „z nohy na nohu do mierneho kopca“ – Krížová cesta, ktorá vedie na Peknú vyhliadku. Vytvorili ju rôzni umelci a je mimoriadne inšpiratívna a zaujímavá. Celú Kalváriu aj s popismi nájdete v mojej webovej fotogalérii: Calvary – artists to High Tatras

K dispozícii je aj wellness – neveľký bazén, fitness centrum aj sauny. Treba sa dopredu objednať, počet je obmedzený na 6 osôb. Myslím, že viac ľudí by sa sem aj mimo opatrení nevošlo. Len tak na okraj, páči sa mi, že je tu odstredivka plaviek, v iných kúpeľoch minulé leto bola zakázaná. Čert, aby sa v tom vyznal. Veľkou nevýhodou týchto kúpeľov je, že procedúry sú v jednej budove a jedáleň v druhej. Takže, nech ste ubytovaní v ktorejkoľvek, vždy sa treba presúvať. V lete to je pohoda, ale keď som šla po vonku rozhorúčená z perličkového kúpeľa, padal dážď so snehom. A večer som kýchala o sto šesť. A možno aj o sto sedem. A len tak medzi nami,  mám podozrenie, že sa snažili na mňa spáchať atentát uvarením.  🙂

Kúpele idú asi na 50% obsadenosť, čo je, odhadujem, cca 100 pacientov. Tí sú tu prevažne cez zdravotné poisťovne s pobytom na 21 a viac dní. S astmami, či obštrukčnými chorobami pľúc… Samoplatcov ako ja, po prekonaní covidu, je zatiaľ poskromne. Myslím, že s prichádzajúcou letnou sezónou sa to zmení. Počasie je teraz také – ani jar, ani zima.

Vysoké Tatry počas uvoľňovania opatrení

V prvé tri dni po uvoľnení opatrení sa nič nedialo. Lanovky stáli, všade prázdno, hotely aj obchody prevažne pozatvárané. Na štvrtý deň začala premávať pozemná lanovka na Hrebienok a sedačkové lanovky na Štrbskom plese. Cez víkend už bolo v Starom Smokovci a na Hrebienku dosť živo. Ľudia postávali pred cukrárňami a bufetmi s kelímkami v ruke, pár obchodov so športovým oblečením urobilo veľký výpredaj. Lanovky v Tatranskej Lomnici zatiaľ stoja, svah je bez snehu a pre peších vraj nejazdia preto, že sú kabínkové. A proste nie je sezóna. Zimná už skončila a letná ešte nezačala. Od pondelka sú aj terasy niektorých kaviarní otvorené, no kávičkárov Tomášov je málinko. 🙂  Na posedenie vonku je tu chladno.

Pri kupovaní lístka na pozemnú lanovku na Hrebienok, sa ma pani v pokladni spýtala, či mám AG alebo PCR test. To bolo všetko. Ak by som si ho kupovala cez Gopass v automate, tak to ani nemá kto skontrolovať.

Okolo Štrbského plesa som stretla dohromady troch ľudí. Teda vlastne dvoch, lebo jeden pán to otočil minimálne dvakrát. Po spustení sedačkových lanoviek sa to trochu zmenilo, ale žiadne zástupy turistov tu nečakajte.

Iba na okraj, lebo to nie je témou tohto článku, k výzoru turistického strediska Starý a Nový Smokovec. Je mi smutno, keď sa tu prechádzam. Hustá zástavba je bez ladu a skladu. Akoby jej chýbala pevná architektonická ruka v územnom plánovaní a v charaktere. Opustené a schátrané budovy, ktoré v minulosti iste mali svoje „tatranské“ čaro, striedajú moderné, veľké komplexy a ‚genius loci‘ útulného vysokohorského strediska sa vytráca. Veľká škoda.

Liečebné resumé

Kúpeľnú liečbu som si užila už niekoľko krát v rôznych zariadeniach. Vždy mi pomohla. A nie je tomu inak ani po pár dňoch vo Vysokých Tatrách.

Najväčším prínosom bola zmena prostredia. Z toho čučania doma som bola už celkom osprostená a zlenivená. Zase som dostala chuť hýbať sa, kráčať, plávať. Ešte to poriadne bolí, ale to je povzbudzujúca bolesť…

Čakať, že za 10 dní odídem z akýchkoľvek kúpeľov ako nový, zdravý človek, je naivné. Musím však skonštatovať, že sa aj fyzicky cítim lepšie. Covid je potvorák. Môj priebeh ochorenia nebol veľmi dramatický, ale vírus stihol aj tak kadečo pokaziť. Summa summárum – dutiny sa mi do značnej miery umúdrili a už nemusím mať v každom vrecku balíček šnuptychlov. Ani preteky v kýchaní s trpaslíkom Hapčí by som už nevyhrala. Uvidím, ako to bude, keď sa zase ocitnem v tom našom dolniackom smogu. S dychom je tiež lepšie. Úprimne, ten som stratila ruka v ruke s kondíciou. Po covide, iste to mnohí poznáte, som trpela nekonečnou únavou, preto radikálne ubudlo aj pohybu. A tak šliapanie do kopcov v krásnej prírode, s foťákom v ruke, keď fučím ako stará lokomotíva, je pre mňa tou najlepšou terapiou. Na dych, kondíciu, srdce, aj dušu.

S pozdravom Kúpeľom zdar a prírode zvlášť!

Ida.

Všetky obrázky z môjho 10-dňového „post-covid“ pobytu v kúpeľoch: When nature heals

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články