Čaro arabčiny…
Pred pár týždňami som tu na blogosfére uverejnila jednu zo svojich „šortiek“ – krátkych poviedok. Dnes na osvieženie horúceho letného dňa ponúkam ďalšiu…
„Hospic St. Chistophers?” overoval si mladý vodič tmavšej pleti destináciu, ktorú Vilma zadala, keď si objednávala UBER.
„Yes,” prikývla Vilma a pohodlne sa usalašila na zadnom sedadle tmavého Hybridu. Auto bolo čisté a voňalo novotou a ona vedela, že má pred sebou skoro 40 minút cesty na predmestie severozápadného Londýna.
Motor ticho priadol a Vilma pozorovala z okna viktoriánske a gregoriánske domy, zelené parky, či rušné križovatky, na ktorých nárožiach bol vždy typický anglický pub. Pomerne často mali v názve spomenutého nejakého kráľa alebo kráľovnu a slovíčko „head“ – odseknuté hlavy tu boli zjavne populárne.
Po pár minútách šoférovi zazvonil mobil a on prijal hovor. Vilma trochu prekvapene zdvihla obočie, ale nepovedala nič. Oficiálne vodiči, pracujúci pre UBER, nesmeli počas jazdy telefonovať, dokonca ani s handsfree. Tento si však z daného zákazu zjavne nič nerobil a veselo mlel do telefónu…Vilma rozoznala arabčinu.
Zhruba po dvadsiatich minútach auto opustilo centrum a dostali sa na predmestie, kde prevažovali úhľadné rady červených domčekov s malými predzáhradkami, v ktorých na rozdiel od tých našich neboli kvety, ale smetné nádoby. Vilma sa pousmiala…žila tu už toľko rokov a predsa si na to ešte stále nezvykla.
Ulice medzi domami boli úzke a plné “bumps”, retardérov. Šofér však vôbec tomu neprispôsobil jazdu a zjavne sa koncentroval viac na hovor ako na cestu a Vilmu tak hádzalo zo strany na stranu.
„Au !”, vykríkla, keď šofér nabehol na jeden z hrboľov a ona si udrela hlavu o strechu auta.
“Shwaya, shwaya ! ” vyhŕkla podvedome po arabsky.
Vodič prekvapene mykol volantom a takmer vzápätí skončil telefonát.
„Sorry, madam”, ospravedlnil sa a celý zvyšok cesty mlčal ako zarezaný. Vilme bolo jasné, že úporne rozmýšľa, čo vlastne v rámci telefonátu povedal a aký môže mať z toho problém, ak mu Vilma náhodou rozumela.
“Hovoríte po arabsky?” osmelil sa nakoniec, keď už zatočil na parkovisko pred hospicom.
“Shwaya, shwaya…” odpovedala Vilma s tajomným úsmevom a vystúpila.
„Ako dobre, že “shwaya, shwaya“ znamená nielen “pomaly, pomaly”, ale aj “tak trochu”, pomyslela si v duchu, „aspoň má nad čím rozmýšľať…
:)) Určitě přemýšlí ještě teď. Pěkná minipovidka