Človek mieni, Pán Boh mení…

Včera krátko pred polnocou sme sa vo výbornej nálade vracali aj s priateľkou z vynikajúceho predstavenia Shakespearovských slávností na Špilberku a v hlave som mala plno myšlienok na pochvalný blog, ktorý som mienila dnes napísať – ale ako už názov prezrádza, všetko je inak…

Predstavenie bolo naozaj skvelé…bol to herecký koncert Bolka Polívku, ktorému šarmantne kontrovala Simona Stašová a ďalší herci v nestarnúcej komédii Veselé paničky windsorské. Zohratá herecká partia dokázala využiť vo svoj prospech nielen nečakanú alternáciu, ale aj každý brept a tak sa obecenstvo bavilo spolu s hercami na javisku. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy takto zrelaxovala a tešila som sa, že som sa nemýlila a že jednoducho českí herci stále „umí…“

Po príchode ku mne domov sme s priateľkou ešte reflektovali dojmy a dostala som sa do postele snáď až okolo druhej. A tu som urobila obrovskú chybu – otvorila som Facebook, na čo som nemala celý deň čas, a zbadala informáciu o tom, že zomrel nestor slovenského humoru Milan Lasica…

Nuž, čo budem čo hovoriť, veľa som toho nenaspala…miešali sa mi v hlave zážitky z práve videného predstavenia spolu s predstaveniami, ktoré som videla s Maestrom Lasicom, v hlave mi zneli jeho pesničky a bonmoty – tradične jeden lepší ako druhý.

Bolo mi smutno a zároveň som si opakovala vetu, ktorá mi pomohla prežiť manželov odchod – „ Sonička, nesťažuj sa, ale buď vďačná za všetko to, čo si s ním prežila a čoho všetkého sa ti vďaka nemu dostalo…“ A tak som ďakovala v duchu za všetko, čím ma Maestro Lasica za celý svoj život obohatil…

Dnes priateľka odchádzala a ja som bola zaneprázdnená prakticky až doteraz. A tak som si až pred chvíľou znovu otvorila Facebook a znovu skonštatovala, že som to nemala robiť. Niekto tam totižto zdieľal text z nejakého slovenského bulváru, v ktorom sa hovorilo, že Maestro v rámci včerajšieho koncertu spomenul, že bol pred štyrmi mesiacmi očkovaný a že nemá žiadne vedľajšie účinky…a že za hodinu bolo po ňom a že teda jeho smrť bola určite dôsledkom očkovania proti Covidu…

Priznám sa, že mi ostalo zle, normálne mi bolo grcno a nevedela som, čo robiť, čo povedať, či sa smiať či plakať. Jediné, čo mi napadlo, bolo, že ľudská blbosť je naozaj nekonečná, a že to snáď ani nie je možné, aby niekto takto rozmýšľal…a že kde to vlastne žijeme…

Vo včerajšom predstavení vystupoval sluha, ktorý sa volal „Blboun“. Polívka to občas poplietol a povedal mu „Blbec“ alebo „Blbiš“ a dotyčný pohotovo reagoval, že sa teší, že pozná celú jeho rodinu. Bolo to vtipné a ľudí to pobavilo…dnes mi jednoducho napadlo, že či je naozaj možné poznať všetkých príslušníkov rodiny „Blbounov“ a že zjavne treba kvôli tomu zabrúsiť aj do susedného Slovenska. A možno nielen tam…

A tak nielen Pán Boh, ale aj ja mením svoj dnešný program, a sedím pri počítači, píšem tieto riadky, počúvam „Bolo nás jedenásť“ a viem, že svet už nikdy nebude taký ako predtým…A tiež aj to, že dnes už určite nepôjdem na Facebook – ktovie, čo všetko by som sa tam ešte dozvedela, čo by som už vôbec nemusela rozchodiť…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články