Výťah

Z času na čas napíšem nejakú „šortku“, čiže krátku poviedku o rozsahu 321 slov…je to taká zábava snažiť sa trafiť do daného počtu znakov…a zároveň je to tak trochu aj oddych od písania kníh či blogov, do ktorých sa mi chce – neviem prečo – čoraz menej…

Johana sa už chystala zabuchnúť za sebou dvere bytu, keď sa zarazila a ešte raz skontrolovala, či má v kabelke peňaženku, kľúče a mobil – napriek tomu, že to už predtým urobila. „Hm, robím to v poslednej dobe čoraz častejšie…žeby Alzheimer?“ pomyslela sa v duchu, privolajúc výťah…

Keď sa ťažké kovové dvere kĺzavo zavreli, stisla prízemie a zahľadela sa do zrkadla, ktoré zaberalo celú zadnú stenu výťahu. Hľadela na ňu sympatická tvár zachovalej šesťdesiatničky, maskujúcej dorastajúce šediny ofinou a unavené oči multifokálnymi okuliarmi. Zrazu ňou heglo, keď výťah prudko zastal…otočila sa a už chcela vystúpiť, ale na ovládacom paneli svietila 5. Dvere sa otvorili a keď nikto nenastúpil, znovu stisla prízemie a otočila sa.

V zrkadle na ňu usmievala opálená svieža päťdesiatnička s rozžiarenými očami, ktoré nedokázali zakryť ani okuliare a s perfektným zostrihom dokonale zafarbených vlasov. Keď výťah hladko zastal na štvrtom poschodí, Johana sa len horko-ťažko odtrhla od usmievavej krásky v zrkadle, ale keď opäť nikto nenastúpil, otočila sa. V zrkadle pre zmenu stála vysoká štíhla žena v stredných rokoch s polodlhými tmavými vlasmi a zvláštnym smútkom v tmavých očiach. Na treťom poschodí z nej bola zrazu mladá žena s vlasmi uviazanými do konského chvosta, s unavenými očami po nočnom vstávaní k dvom deťoch…na druhom mladé dievča, ktoré sa len pred nedávnom stalo ženou a hľadelo na svet v očakávaní dobrodružstva. Na prvom poschodí hľadela na ňu typická Ribana s dvomi hrubými vrkočmi a šibalstvom v očiach – to tam mimochodom, presvecovalo skoro stále…

Výťah konečne zastavil na prízemí a keď sa otvorili dvere, Johana zaregistrovala mladú ženu s malým dievčatkom na rukách. Boli jej povedomé, ale nevedela si spomenúť, kde ich už predtým videla. Zľahka pozdravila úklonom hlavy a vyšla z dverí bytovky. Zrazu zavrávorala, oslepená ostrým jesenným slnkom a klesla na blízku lavičku. Posledné, čo jej preblesklo hlavou, bolo, prečo tá mladá žena stisla vo výťahu gombík na šieste poschodie – však na šiestom bývala iba ona sama…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články