Politeness…

Áno, toto jediné anglické slovo, ktoré zaznelo včera z úst Juraja Čurného na pohrebe Mekyho Žbirku v pražskom krematóriu, ma prinútilo napísať tento blog…

Samozrejme, v zmienenom príhovore a podobne aj v príhovore Honzu Vedrála zaznelo ešte mnoho iných pozitívnych slov na Mekyho adresu. Koniec koncov, inak tomu ani nemohlo byť, odišla naozaj výrazná a talentovaná osobnosť – ako zdôraznili obidvaja – československej populárnej hudby. Pripadalo mi to tak trochu symbolické, že si Žbirka vybral ako rečníkov jedného slovenského a jedného českého priateľa, že sa stále cítil ako občan obidvoch krajín. Aj keď samotný pohreb sa podľa mňa tak trochu vymykal z rámca honosných pohrebov známych osobností, na aké sme v našich krajinách zvyknutí…bol jednoduchý, skromný a pritom dôstojný. Pripomenul mi anglické pohreby…len piesne a „tribute“, ako v Anglicku nazývajú príhovor o mŕtvom, v ktorom sa hovorí o jeho prínose pre tento svet – “pay tribute“ by sa dalo preložiť doslova ako „vzdať hold“.

Na manželovom pohrebe pred dvomi rokmi v Londýne zaznel „tribute“ tiež…spomínali na neho jeho dvaja kamaráti z detstva…prvý na to, aký bol manžel odvážny, keď kedysi spolu chytali ryby v rozbúrených vodách okolo ostrova Isle of Wight, druhý, mimochodom, známy anglický milionár a filantrop, na jeho pomoc a podporu, keď spolu trávili školské roky na internátnej „boarding school“. Ja som si dovolila do scenára pohrebu zahrnúť aj báseň od Khalila Gibrana – inak znela len pieseň na úvod a na záver…

Na Mekyho pohrebe báseň nebola, zneli tu však jeho piesne…myslím si, že pri záverečnej „Čo bolí, to přebolí…“ , takisto symbolickom slovensko-českom duete, neostalo ani jedno oko suché…odišla osobnosť, ktorej hudba sprevádzala niekoľko generácií a ktorej hudba tu bude s nami aj po nasledujúce generácie…

Vrátim sa ale k tomu slovu „politeness“ a k tomu, prečo ma tak zaujalo. Zaujalo ma, že popri tom množstvo superlatívov o Mekyho nadaní, jeho vášni pre hudbu a o jeho profesionalizme, potreboval Juraj Čurný zdôrazniť práve Žbirkovu „slušnosť, zdvorilosť“, teda spôsob, ako jednal s ľuďmi – a to celkove, nielen s kolegami a spolupracovníkmi. Napadlo mi, že kde sme ako spoločnosť dospeli, keď sa fakt, že je človek slušný a zdvorilý, musí špeciálne zdôrazňovať ako výnimočná vlastnosť, ako niečo, za čo ho máme oceňovať? Nemalo by to byť predsa samozrejmé, že sú ľudia k sebe slušní a zdvorilí?!

O anglickej prehnanej zdvorilosti koluje veľa vtipov…asi najznámejší je ten, že prečo sa zo skupiny topiacich sa ľudí utopí vždy Angličan. Je to jednoducho preto, lebo kým ostatní kričia „Pomoc, Pomoc!“, Angličan kričí „ Dobrý deň, prepáčte, že vás vyrušujem, ale nemohli by ste byť taký láskavý a pomôcť mi?“ Viem o tom svoje, dlho som s týmto štýlom komunikácie bojovala a učila sa, že nemôžem vybehnúť hneď s tým, čo ma trápi, ale musím prejsť cez zdvorilostné frázy “Hi, how are you? Thanks, I am fine…and you? I am great, thanks…“ Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že tieto frázy mi svojím spôsobom umožnili „vychladnúť“, že mi poskytli čas, aby som hneď na niekoho nezačala kričať alebo sa rozčuľovať. A aj keď som vyrastala v rodine, kde bola slušnosť a zdvorilosť samozrejmosťou, anglický model komunikácie mi ukázal, že sa stále mám čo učiť…

A tak ďakujem Jurajovi Čurnému za to, že okrem ostatných Mekyho kvalít vyzdvihol aj túto – pripomenul mi totižto, že na rozdiel od hudobného nadania, ktoré nemôže mať každý, byť k sebe slušní a zdvorilí môžeme byť všetci…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články