Když už člověk jednou je…

„Když už člověk tady jednou je, má se snažit, aby byl tady tak, že když už tady nebude, bylo lidem líto, že už tady není…“

Nedávno tu na Blogosfére boli publikované dva výborné texty o Charte 77. Dozvedela som sa z nich hodne. O samotnej Charte som vedela väčšinou len z rozprávania…celý január roku 1977 som preležala v horúčke v dôsledku šarlachu, ktorý mal u mňa veľmi ťažký priebeh – v podstate ako je tomu skoro vždy, keď detská choroba príde v neskoršom veku – mala som vtedy 16. Keď som sa vrátila vo februári do Bratislavy na gymnázium, bolo nám povedané, že máme Chartu odsúdiť – aj napriek tomu, že sme netušili, čo v nej je – prečítať nám ju nedali…

V dokumente o živote Jana Wericha, ktorý včera večer odvysielala ČT1, bol venovaný priestor aj tzv. Anticharte, niečomu, čomu sa inak venovalo určite menej pozornosti ako Charte, ale život umelcov to značne ovplvynilo. A de facto to rozdelilo spoločnosť, ktorá si trúfala odsudzovať prítomných aj ich konanie, aj keď verím tomu, že mnohí pochopili, ako to v skutočnosti bolo. Ja sa stále skláňam v hlbokej úcte pred všetkými, ktorí dokázali toto náročné obdobie prežiť s čistým štítom…

Samotný dokument „Když už člověk jednou je…“ ponúkol citlivý a vnímavý pohľad na život umelca, o ktorého nadaní a jedinečnosti niet pochýb. Niktoré jeho výroky vyvolávali úsmev na tvári, iné spomienky. Napríklad, keď rozprával o tzv. „tajných“, ktorí sedávali v hľadisku na jeho predstaveniach. Mimovoľne som si spomenula na svoje študentské časy v divadielku u Rolanda, iba kúsok od známeho Korza, kde kedysi začínali Lasica a Satinský. Divadlo sa radilo k tzv. Malým javiskovým formám, ako sa tomu vtedy hovorilo, a našim vzormi boli práve Voskovec a Werich, Šlitr a Suchý, Skoumal a Vodňanský…a áno, našim klavíristom bol Ivan Mizera, práve ten, ktorý spolu s Vodňanským vydal jeho posledné CD-čko „Zvu tě na poušť Karakum“, o ktorom som písala vlani aj na Blogosfére. V predstavení pod názvom „Lichenštajnsko, maličká zem“, sa napríklad na melódiu anglickej hymny spievalo: „Je nám tu strašne fajn, vládne nám Lichenštajn, a my ho radi máme, my ho (sa) nedáme…“ Celé predstavenie bolo paródiou na vtedajšie pomery v socialistickom Československu a niekoľkokrát sa stalo, že režisér zavelil : „Tieto a tieto repliky dnes vynechajte, sú tu tajní…“ V prevažne študentskom publiku boli páni v strednom veku, zahalení v plášťoch, naozaj neprehliadnuteľní…báli sme sa ich…mohli nám zakázať vystupovať alebo nás nepustiť na celoslovenskú prehliadku, čo bolo snom každého súboru…

Mnoho myšlienok pána Wericha, ktoré včera zazneli, sa dajú označiť za nadčasové…napríklad aj tie o demokracii a jej rôznych podobách. Zamyslela som sa nad tým, či vlastne ešte máme demokraciu…či v tejto dobe, plnej nezmyselných obmedzení, príkazov a zákazov, vnímame, čo je jej podstatou. A tiež, či by sme boli schopní ju obhajovať ju tak, ako to kedysi robil on a jemu podobní. Jeho život naozaj nebol jednoduchý, skutočne to bolo o tom, „…že jednou si dole, jednou nahoře…“, musel utekať, prispôsobovať sa životu v zahraničí, bojovať s nacizmom i komunizmom, s problémami v osobnom živote. Ako sám priznal, najhoršie bolo pre neho, keď nemohol vystupovať…potlesk divákov bol pre Wericha motorom – keď idete na zotrvačník, ďaleko nezájdete…

Veta, ktoru som začala tento text, je parafrázou včerajších Werichových slov a zároveň posolstvom, ktoré nám tu zanechal. My všetci by sme sa mali snažiť, keď už sme raz tu na tomto svete, aby sme žili tak, že keď už tu nebudeme, bolo ostatným ľúto, že tu nie sme…Všetko dobré v Novom roku, priatelia…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články