Občas sa stane, že objednaný vianočný darček niekde blúdi a dorazí až po Vianociach – ale keď dorazí pred Vianocami, je to naozaj ojedinelé…
Tí z vás, čo pozerali prvý decembrový víkend prvú Veľkú cenu Saudskej Arábie Formule 1, si možno vzdychli : „Ach, aj ja by som chcela mať na Vianoce blankytne modrú oblohu a 29 stupňov miesto tejto šedivej zimy…“
Tento text nemá ambície byť nekrológom, skôr spomienkou na moje detstvo, ktoré sprevádzali knihy na obrázku…áno, nemýlite sa, ide o knihy známej cestovateľskej dvojice Zikmund a Hanzelka, z ktorej sa pán Miroslav Zikmund vybral na svoju poslednú cestu túto stredu vo veku priam neuveriteľných 102 rokov…
„Hotové Božie dopustenie !“ vzdychol si anjel Arnošt, keď sa len tak-tak vyhol zrážke s ďalším strážnym anjelom, ktorý náhle zmenil smer letu a nedbajúc na bezpečnostné predpisy, vletel mu do cesty. Nasledujúci slabý buchnát za branie Božieho mena nadarmo ho nenechalo na pochybách, že jeho boss je – ako…
Áno, toto jediné anglické slovo, ktoré zaznelo včera z úst Juraja Čurného na pohrebe Mekyho Žbirku v pražskom krematóriu, ma prinútilo napísať tento blog…
Dnes opäť jedna z mojich „šortiek“, teda 321 slovných poviedok – aj keď netuším, či táto téma rezonuje v Česku takisto ako na Slovensku…
Príbeh, ktorý vám dnes porozprávam, je skutočný. Podobnosť so skutočnými udalosťami a osobami nie je vôbec náhodná…a predsa sa môže zdať, že je v ňom až priveľa náhod…
Včera večer odvysielala Česká televízia ďalší diel zo seriálu „Ochránce“ o školskom ombudsmanovi, ktorý sa snaží pomôcť vyriešiť závažné problémy českého školstva. Včerajší diel o nosení hidžábu, teda šatky, ktorou si pravoverné moslimky zahaľujú vlasy, uši a krk, bol však podľa mňa nielen o školstve a nielen o Česku…
Tento blog vznikol prímárne pre slovenské sme, kde s menšími prestávkami blogujem už vyše desať rokov. Keď som si ho teraz ešte raz prečítala, myslím si, že má čo povedať aj českému čiateľovi a tak ho ponúkam na spestrenie víkendu…
Z času na čas napíšem nejakú „šortku“, čiže krátku poviedku o rozsahu 321 slov…je to taká zábava snažiť sa trafiť do daného počtu znakov…a zároveň je to tak trochu aj oddych od písania kníh či blogov, do ktorých sa mi chce – neviem prečo – čoraz menej…